Stano „Alf“ Dančiak

V rokoch 1967 - 1970 bol redaktorom časopisu Mladej tvorby, neskôr divadelným dramaturgom na Poetickej scéne a počas vojenskej služby (1970 - 1971) pôsobil vo Vojenskom umeleckom súbore. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch publikoval najmä v literárnych časopisoch Romboid a Slovenské pohľady, zároveň pracoval ako dramaturg pre rozličné slovenské divadlá, najdlhšie pre malé divadlo Štúdio S v Bratislave. V sedemdesiatych rokoch vstúpil do Komunistickej strany. V roku 1977 sa stal signatárom Anticharty, ale počas gorbačovovskej perestrojky patril k skupine slovenských intelektuálov, tvoriacej opozíciu proti komunistom a stalinistom. V roku 1987 sa stal redaktorom časopisu Slovenské pohľady a spolu s ďalšími literátmi (Milan Šútovec, Rudolf Chmel, Peter Zajac) zmenil profil časopisu. V rokoch 1990 - 1993 bol jeho šéfredaktorom. V roku 1993 bola redakcia rozpustená, a tak začal pracovať ako publicista a novinár, zväčša pre rozhlasovú stanicu Slobodná Európa v Bratislave. V druhej polovici devädesiatych rokov obnovil spoluprácu s divadlami v Bratislave a na východnom Slovensku. Písal texty pre politický kabaret Milana Markoviča (Večery Milana Markoviča), ktorý v deväťdesiatych rokoch vysielala televízia. V roku 1997 sa stal redaktorom spoločensko-politického, pravicovo-konzervatívneho týždenníka Domino fórum. Ocenenia: - Cena Ivana Krasku za básnický debut roka Odriekanie (1968) - Cena vydavateľstva Smena za poéziu Odriekanie (1968) - Cena Jána Hollého za preklad diela Karla Krausa Posledné dni ľudstva (1987, spolu s P. Zajacom) - Cena Zory Jesenskej za preklad antológie nemeckého básnického expresionizmu Krik a ticho storočia (1999, spolu s P. Zajacom) - Cena Jána Hollého za preklad Puškinovho Eugena Onegina (2002) - Ruská štátna Puškinova cena za preklad Eugena Onegina (2004) - Cena Jána Hollého za umelecký preklad prózy – za preklad románu Vasilija Aksionova Moskva-kva-kva (2009)

Podľa čoho vyberáte tituly, ktoré vydáte?

Keď sme začínali, začiatkom 90. rokov, realizoval som si svoje „detské“ sny: predovšetkým som chcel byť vydavateľom. Knihy, ktoré som vtedy robil, boli „fajnové“, vyšperkované, bibliofílie, ...atď. Bola to zvláštna doba, kedy vzniklo množstvo malých, nezávislých vydavateľstiev a každé prinieslo niečo nové.

Vo veľkej miere výber titulov závisel od viac-menej náhodných stretnutí so zaujímavými ľuďmi, ktorí ponúkali zaujímavé témy: Hanzi Albrecht, Selma Steinerová, Egon Bondy, Agneša Kalinová, Fedor Malík, Jano Štrasser, Tomáš Janovic, Július Satinský, Milan Lasica a ďalší. A bolo tu tiež napojenie na francúzsku literatúru cez otca: Alain Robbe-Grillet, staršie preklady Afreda Jarryho, Paula Valéryho a ďalších. Postupne začali vznikať edície – najslávnejšia z nich je asi Bratislava-Pressburg, kde vyšlo takmer 90 titulov v náklade vyše 400 000 kusov, ale aj knihy o víne, edícia pamätí, objavil som zaujímavú severskú beletriu. Takmer denne prichádza nejaký rukopis: niektoré sú hotové texty, niektoré treba pracne prerábať, väčšina končí v koši. Mám rád knihy s pridanou hodnotou. Pri výbere titulu zaváži osobnosť autora.

Ako vzniklo vaše vydavateľstvo?

Oficiálne bolo vydavateľstvo založené koncom 90. rokov, ale všade uvádzam, že to bolo na Mikuláša v roku 1993, kedy som vydal prvú knihu – Zlé myšlienky od Paula Valéryho. Mal som vtedy malú počítačovú firmu, ktorá sa volala Prístrojová technika, kde som si popri bežnej práci, viac-menej ako hobby začal vydávať knihy. Firma sa po desiatich rokoch rozpadla, partneri sa rozišli. Ja som si ponechal názov – značku a vydavateľsto. Dodnes mám s tým názvom problém, treba ho vysvetľovať a zdôvodňovať, aj keď nie je o nič bizarnejší ako napríklad Naše vojsko, či Družstevní práce – čo boli mimochodom kedysi vynikajúce vydavateľstvá. Naposledy sa vydavateľstvo transformovalo v roku 2007, kedy doňho vstúpil môj syn s nevestou a odvtedy sa voláme Marenčin PT, spol. s r. o. Sme rodinná firma, kde pracujú prakticky všetky generácie.

Na ktorú knihu ste najviac hrdý?

Mám štyri mačky. Nikdy by som si pred nimi nedovolil povedať, ktorú z nich mám najradšej. Tak je to aj s väčšinou  z našich kníh. S každou strávim kus života, niektoré mi robia radosť v čase prípravy, iné majú dobré ohlasy, ďalšie sa zas dobre predávajú. Niekedy z jednej knihy vznikne edícia a tá potom žije niekoľko rokov. Život bežnej knihy trvá približne rok-dva. Najväčšiu radosť mám z kníh, o ktorých som presvedčený, že sú vynikajúce a majú dobrý ohlas, ale čo ma najviac teší, že aj ľudia si ich kupujú. Také sú knihy Jula Satinského, Jána Roznera, Žo langerovej a ďalších.