Už musím ísť

Príbeh chlapca očami jeho matky o nerovnom boji s ťažkou chorobou. Nádej, radosť a očakávania sa striedajú s beznádejou, smútkom či sklamaním.
Tento príbeh nie je ojedinelý. Je veľa rodín, ktoré o dieťa prichádzajú alebo ho už stratili. Ako však prežili posledné týždne života a čo im pomáhalo? Lebo je zrejmé, že pri odchode zo života môže byť v rôznych prípadoch rozdiel. Autorka sa s čitateľmi delí o skúsenosť, že v paliatívnej starostlivosti sa dá dožiť bezbolestne, pod kontrolou a navyše v kruhu rodiny. Že aj v terminálnom štádiu sa ešte môže žiť naplno, prijímať všetko, čo deň ponúka a tešiť sa z každého nového rána. Takto sa v rodine snažili zvládnuť ťažkú etapu života.
Väčšina ľudí sa domnieva, že súčasne trpieť a žiť naplno sa nedá. Autorka a ľudia, ktorí ju sprevádzali v ťažkom období odchodu jej syna do večnosti, však vedia, že s otvoreným srdcom, ktoré sa nevyhýba ani utrpeniu ani radosti, je možné prežívať bolesť a radosť zároveň a žiť naplno. Život bez utrpenia neexistuje a tak je to vlastne jediná cesta k naplneniu.
Kniha je venovaná každému, koho poznačila strata blízkeho človeka, kto hľadá pokračovanie svojej životnej cesty, potrebuje sa posunúť, nasmerovať či naučiť sa žiť v novej situácii. Kniha však zaujme a obohatí aj čitateľov, ktorí nič podobné neprežili.