Kam ideme, tata?

Nik nevie, aké to je, keď máte postihnuté dieťa. A keď ich máte dve, akoby ste prežívali dvakrát koniec sveta. To interpretujem autora a v tejto vete je obsiahnutá celá tragédia otca i matky, pretože tie deti, postihnuté telesne i duševne, oni priviedli na svet.
Kam ideme, ocko? pýta sa Thomas už po stý raz v ten deň a tú pesničku spieva deň čo deň. Roky. Autor ešte píše: Nebol som veľmi dobrý otec. Často som vás mal plné zuby, milovať vás bolo také ťažké.
Je to veľmi autentická kniha. Je bôľna, ale neuslzená, je zavše až drsná kladením ťažkých otázok a usporiadaním slov a myšlienok do viet a krátkych jednoodsekových textových útvarov. Je to neobyčajne napísaná kniha o neobyčajnej téme. Téme, ktorej ak sa aj niekto dotkne, tak iba s nepatrným ponorom do sveta postihnutých detí a ich trpiacich rodičov. Fournierova knižka sa ponára do hĺbok, pátra, obracia tému raz na líce, raz na rub, pokúša sa pochopiť, čo sa to stalo a prečo sa to vôbec stáva. Zavše je autor vo svojich úvahách nemilosrdný a rozľútostnený, vyzýva Boha tvorcu, aby odpovedal. Kniha je literárnym dielom par excellence. V roku 2008 dostala prestížnu francúzsku cenu Prix Femina a preložili ju postupne do dvadsiatich dvoch jazykov. Naše vydanie je teda dvadsiate tretie.