Daja Weingreen, známa publicistka, študovala výtvarnú výchovu a svoj záujem sústredila na prezentovanie iných ľudí s výtvarným cítením– fotografov, maliarov, hercov, ľudí podobných v sebaprezentácii, a predsa celkom iných v spôsobe, akým o svojom vnútornom svete vypovedajú iným. V posledných rokoch sa sústredila na seba, na svoj vnútorný svet – a vhĺbila sa doň hlboko, hľadajúc rozkošatené konáre nad zemou i korene, rovnako košaté, pod zemou. Priznáva, že k návratu ku koreňom, k hľadaniu stôp v minulosti, ju priviedla smrť rodičov. Nezostala však sama, zostalo v nej prežité a stále znova prežívané cítenie rodiny i domoviny. Zostal v nej svet objatý srdcom, slovom i obrazom a podáva nám ho tak jemne, aby sa z objatia ušlo i nám.
Muškát, fotografia, srdce, izbietka, slnko, more, nebo, čas... Prelínanie vonkajších a vnútorných zábleskov skutočnosti, reálnych, konkrétnych obrazov i abstraktných, v nás vyvoláva pocit krásy. (PhDr. Anna Blahová-Šikulová, prekladateľka, redaktorka, editorka, publicistka)
Maľujem si obrázky, kosím trávu alebo len tak sedím a opakujem si božie slová...
Samota je ako balzam, pre mňa vždy bola..., keď mám pocit, že sa potrebujem obtrieť o ľudského ducha, vrátim sa na chvíľu do mestských ulíc a prejdem sa ospalým krokom po miestach, ktoré poznám..., nikoho neoslovujem, vlastne som v dave ďalej sám. Zrejme to všetko poznáš, podľa veršov, ktoré si mi poslala a za ktoré ďakujem! O veršoch po smútku nie je rozumné veľa rozprávať. Prejdú očami ako hladinou kaluže a mlčky sa pristavia v oblasti srdca. Každé slovo navyše kazí dojem sklopených očí. Ženská poézia je pre mňa veľká záhada, možno preto, že chlap v žene hľadá múzu... Muži-básnici sú lyrickí egoisti – keď sa majú zdôveriť o básňach múz, tárajú o svojich samotách. Po daždi je dnes sviežo a deň bude krásny... (Ivan Kolenič, spisovateľ, básnik a maliar)
