Mor a veľké šťastie

Výbor z básní švédskeho autora.
   Zo švédštiny preložil Milan Richter.



Iné stromy


Ovocné stromy samý kvet

a za stromami: žltý dom, posledný,

čo nahromadil v tento deň

slnka viac ako obloha



Ovocné stromy samý kvet -



Teraz máš k týmto stromom najbližšie:

orezané vyháňajú puky, uväznené v mraze.

Leto popri nich len prechádza.



Vieš to, čoskoro nadíde chvíľa,

keď zemská kôra pukne,

keď tajnosti sa musia musia vysloviť,

ak havrany nemajú zaplaviť polia -



Ako kvet na tých stromoch

je dieťa (bol si ním) a pýta sa

z hlbiny všetkých liet

na zemiačniskách, v baniach:

Kto postavil tú ohradu

medzi mňa a mojich blízkych -

Recenzie:

Poézia plná otázok
"Píšem pre málo ľudí./ Píšem pre jedného./ Píšem pre seba, pre seba samého." (s. 87). Básne švédskeho autora Óstena Sjöstranda sú zložitými periskopmi do duše blúdiaceho človeka, hľadajúceho a volajúceho po odpovediach dennodennej, neľahkej a skľučujúcej reality. Hovorí: "Dávam prednosť tým, čo hľadajú,/ pred tými, čo vedia." (s. 48). Márne by sme teda v jeho tvorbe pátrali po jasajúcej ľahkosti, nepoškvrnenom obraze minulosti či dneška. Ide o celkom odlišnú poéziu.

Slovenský výber je zostavený z väčšiny Sjöstrandových zbierok, zachytáva preto rôzne etapy jeho tvorby, pohľady na skutočnosť, čo dáva čitateľovi možnosť vidieť ho v najrozmanitejších polohách, ktoré ale neprechádzajú dynamickými zmenami, skôr sa len pozvoľna posúvajú. Sú to básne-obrazy, básne-modlitby, všeľudským spôsobom skúmajúce. Z autorových monológov, samozrejme, nevznikajú presvedčivé odpovede, ide len o náznaky spojenia a zároveň nezlučiteľného odcudzenia Bohu, prírode... Svoju neistotu deklaruje veršami: "Vezmi nás k sebe, Pane." (s. 47), "Pomyslel som si: Boh je mŕtvy./ (Ale ktorý Boh?)" (s. 68). Cez svoju poéziu sa modlí, vyprosuje odpustenie, zdôvodňuje, snaží sa nalistovať človeka, pochopiť ho, objasniť niečomu Vyššiemu. Táto časť jeho tvorby má veľa spoločného so stredovekou poéziou, mystikou, ale aj antikou. Nemožno však povedať, že by Sjöstrandove básne boli zádumčivé, skôr sú vážne, trochu pesimistické, hoci nie beznádejné: "Zlé pohľady, tie jestvujú,/ no popri nich vedie chodník, ulica/ k svetlu, čo pozná všetky previnenia,/ kadiaľ však nepoznaný sa môžeš vrátiť domov." (s. 14). Nad negatívnym prevláda viera. Vo svojich veršoch, možno trochu i po už spomenutom stredovekom presahu, poúča čitateľa, obracia ho k súcitu, poh?da márnomyseľnosťou a prebytkom.

Človeku dáva silu a slobodu spolupodieľať sa na sebe samom, na svojom tvorení a pretváraní, nie je len figúrkou v rukách Boha. Hoci niekedy chápe ľudskú slobodu aj ako negatívum. Potom sú jeho slová dosť prísne: "Moc smrti je v tvojich rukách!/ Videl si svoju ruku?" (s. 20).

Ďalšia orientácia jeho poetiky spočíva v prírode a - trochu paradoxne - aj v technike. Teda v dvoch kontrastoch, ktoré v realite len zriedkavo tvoria súlad. A ani Sjöstrand sa s nimi nevie celkom dobre vysporiadať. Pričasto sa cez "vyspelý" dnešok dostáva k viere v umenie, k minulosti, hoci jasne cítiť, že veda ho fascinuje. V básňach sa kombinujú protóny, fotóny, planéty, technické výrazy: "Ľudia sa náhlia/ do nočnej smeny na temnej polovine Zeme,/ zameriavajú rádioteleskopy, upravujú vlnové dĺžky,/ hľadajú nové vzorce pre elektrické a magnetické/ štruktúry neutrónu." (s. 57) s menami slávnych mužov dejín...

Sjöstrandova tvorba je plná nezodpovedaných otázok a protikladov a možno je aj trochu konzervatívna a chladná. Pretepľujú ju však záblesky optimizmu, viery a nádeje. Autor svoje vnútorné pocity často premieňa do prírody a v každej maličkosti, vo všetkom živom i mŕtvom hľadá (a niekedy aj objavuje) všemohúcnosť Boha, ktorá preváži všetko pozemské.
Veronika Zelmanová, Knižná revue 12/2001