Človek na cestách

Dominik Tatarka sa narodil 14. 3. 1913 v Drienovom (teraz Plevník - Drienové) a zomrel 10. 5. 1989 v Bratislave, kde je aj pochovaný. Pôsobil v slovenskom kultúrnom prostredí ako osobitný fenomén. Študoval na FF UK v Prahe (1934 - 1938) a krátky čas na Sorbonne v Paríži.
Do literatúry vstúpil už teoreticky a metodologicky pripravený a jeho tvorba zo 40. rokov (V úzkosti hľadania, Panna zázračnica, Farská republika) obsahovala pozoruhodný tvárny a ideový náboj. V 50. rokoch aj on podľahol zjednodušenému pohľadu na skutočnosť (Prvý a druhý úder, Družné letá, Radostník), no po tejto kríze, ktorá nebola len jeho osobnou, ale zasiahla celú slovenskú literatúru ako dôsledok stalinského modelu spoločnosti a kultúry (Tatarka sa mu vzoprel už r. 1956 v Démonovi súhlasu), dokázal znovu zmobilizovať pôvodné tvorivé fondy a v 60. rokoch koncipoval diela znamenajúce výrazné obohatenie slovenskej prozaickej tvorby (Rozhovory bez konca, Prútené kreslá).
Po okupácii Československej republiky vojskami Varšavskej zmluvy sa Tatarkov prozaický vývin dramaticky prerušil a on sám sa stal pre režim - pretože verejne odsúdil okupačný akt - nežiaducou osobou. Bol vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov, nesmel publikovať a po podpísaní Charty 77 sa ocitol pod dohľadom ŠtB. Neprestal však písať a rezultátom jeho tvorivého vzopätia v 80. rokoch sú publikácie, ktoré vychádzali v zahraničí (Písačky, Sám proti noci, Listy do večnosti a i.). Sústredil sa v nich na subjektívnu skúsenosť, na intímny kontakt a citové zblíženie sa s opačným pohlavím. Pritom neprestal vnímať a komentovať spoločenské a kultúrne dianie. Svedčí o tom aj publikácia Navrávačky s Dominikom Tatarkom.