Československo-poľský spor o Oravu a Spiš v rokoch 1918 – 1920 bol súčasťou zložitého procesu utvárania nástupníckych štátov v strednej Európe. Publikácia sa zaoberá postojmi slovenskej politickej reprezentácie v politickom, diplomatickom a v niektorých fázach aj vojenskom zápase o určenie medzištátnej hranice na severe Slovenska. Pokúša sa odpovedať na otázku, aké mali slovenskí verejní činitelia možnosti formulovať a presadzovať vlastné záujmy pri riešení tohto územného konfliktu na jednotlivých úrovniach československého politického systému. Diplomatická služba, čs. mierová delegácia, Slovenská národná rada, Klub slovenských poslancov, plebiscitné organizácie a úrady verejnej správy tvorili komplex inštitúcií, v ktorých sa slovenská politická reprezentácia v spišsko-oravskej záležitosti angažovala. Štefan Osuský, Juraj Slávik, Ján Janček, Marián Blaha, Ján Rumann a ďalšie osobnosti do nej vnášali vlastné predstavy o realizácii vládnych zámerov, ovplyvnené kultúrnou tradíciou aj ich osobnostnými vlastnosťami. Pozornosti neušla ani problematika česko-slovenských vzťahov, keďže podiel českých verejných činiteľov zasahujúcich do riešenia problematiky hornej Oravy a Zamaguria bol výrazný.
