Pravdivý slovenský príbeh

...je to najlepsia kniha aku som kedy cital !!! ...DAKUJEM pan Tkac a zaroven Vam,prajem vela pracovnych uspechov a pevne zdravie ;)

Táto kniha by sa skôr mala nazývať Legenda o slovenskom príbehu. Mnohým historickým témam sa venuje len okrajovo, stredovek prebehne len pár stranami. Priam ma udivili jeho názory napríklad na obdobie vlády Mečiara, kedy za hlanú chybu považuje to, že v našej krajine chýbali "proslovenské" médiá a nie to, kam nás Mečiar smeroval, že rozdal fabriky kamarátom zo strany, ničil demokraciu atď., veď kto má pamaäť, ten vie. Koniec koncov, pán Tkáč mu vtedy asistoval ako guvernér NBS, hoci keď prišiel na čelo Matice, tak som jeho príchod uvítal s radosťou, že konečne tá inštitúcia dostane nenacionalistu na svoje čelo. jeho delenie Slovákov na tých, čo chceli samostatnosť a tých čo nie, je priam vrcholom. Väčšina národa vtedy nebola spokojná s postavením SR vo federácii, ale rovnako tak väčšina, čo sám priznáva, si samostatnosť nepriala. Je úžasné, že ten štát máme, chvalabohu, ale nemôže kritizovať a brániť vládnutiu politikom, ktorí vtedy hlasovali proti samostatnsoti, lebo rovnako tak môže brániť voliť väčšine národa.

Chvályhodná je jeho výzva, aby sme si vážili a hlásili sa aj Veľkej Morave či Uhorsku, ktoré sme spolutvorili, len mi už chýba rovnaký pohľad na ČSR. Jeho pohľad je úplne subjektívne proslovenský, vidí najmä naše krivdy a častokrát uvádza skreslené či chybné fakty, ako napríklad, že Tridentský koncil bol o protestantskom individualizme a katolíckej solidarite (kdeže zmienka o zosilnení rekatolizácie a jezuitov, ktorá ničili najmä Horné Uhorsko teda našich predkov, hoci koncil samozrejme priniesol i žiaduce reformy), uvádza zlý dátum (asi peklep) vzniku polského zálohu a počet miest v ňom (zrejme si stotožnil Provinciu 13. spišským miest s celkovým počtom zálohovaných miest) i výšku pôžičky Žigmunda Luxemburského, chybne uvádza, že Krakov sa stal súčasťou Uhorska na 150 rokov, pričom tomu tak nikdy nebolo, bol súčasťou habsburgskej monarchie resp. Rakúska a o 200 rokov neskôr, ako je je pasáž, ktorú spomína on. Objavil dokonca hlaholiku na uhorskej korune, ale už nespomína, že tá ma latinskú a grécku/byzantskú časť ani ich históriu a ani to, že tá byzantská vznikla tiež oveľa neskôr ako latinská resp. o pár storočí neskôr ako vôbec Morava existovala. Úplne neobjektívne sa díva i na stavovské povstania, nevidí v nich žiaden prínos, nevidí, že šlo najmä o boj Uhorska proti Habskburgovcom za samostatnosť resp. i práva protestantov atdˇ a podobne.

Naše staršie dejiny sú skôr legendou a jeho pohľadom na to, ako to možno mohlo byť. Možnosť, že pravlasť Slovanov mohla byť aj v okolí Dunaja (Panónia teda súčasné Maďarsko), uvádza už aj Ján Steinhubel vo svojom naozaj skvelom diele o našich predkoch, Nitrianske kniežatstvo, ktoré naozaj vrelo odporúčam. Sťažuje sa, prečo Svätopluk nenechal pre svojich potomkov označenie svojho štátu, aby sme sa mali k čomu hlásiť, ale veď ono sa volalo Moravské kniežatstvo a jeho obyvateľov vo všetkých resp. drvivej väčšine historických prameňoch označujú ako Moravanov, teda naši predkovia boli Moravania (čo samozrejme nemá nič spoločné so súčasnými Moravanmi) a boli teda najmä našimi predkami a i súčasných Moravanov, premiešaných s Čechmi. Historka o pôvode lotrinského kríža na území Moravy je naozaj len historkou bez akéhokoľvek dôkazu, veď i zobrazenie dvojkríža v uhorskom znaku sa objavuje o pekných storočí neskôr.

Legendy o Vandaloch a podobne sú síce krásnym čítaním a sám by som bol rád, ak by boli pravdivé, ale sám autor spomína názor pána Marsinu, ktorý neviem presne odcitovať, ale zhruba je o tom, že dejiny musia byť vždy podložené i nejakými faktami, nemôžu byť len našou túžbou.

Knihu odporúčam len tým, ktorý majú aspoň základnú znalosť o dejinách, aby vedeli oddeliť zrno od pliev, aby si vedeli vybrať z knihy fakty (ktoré tam rozhodne sú) od autorových snov, túžob či predstáv. Kniha však rozhodne nemôže byť učebnicou či vodiacou knihou o našich dejinách, treba ju brať naozaj ako pekné čítanie či slovenské legendy. Oveľa objektívnejšie sa napríklad díva na svoje dejiny Paul Lendvai v knihe Maďari, za ktorú ho v rodnom Maďarsku ale prevažne odsudzujú, možno preto, že snaží písať čo najobjektívnejšie bez tradičných klišé a legiend.