Podnetom pre uverejnenie prvých prekladov bání Attilu Józsefa na stránkach slovenských periodík sa stala až správa o jeho tragickej smrti. Maďarský básnik, premožený biedou a duševnou chorobou, sotva tridsaťročný sa 3. decembra 1937 vrhol pod kolesá nákladného vlaku. Mal vtedy za sebou už sedem básnických zbierok a jeho tvorbe sa po rokoch zaznávania začalo dostávať primeraného uznania. (...) Začiatkom tridsiatych rokov začínali poznávať a uznávať jeho dielo aj tí slovenskí spisovatelia, ktorí sa dostávali do kontaktu s maďarskými autormi počas svojich návštiev v Maďarsku. (...)
Prekladateľská prax E. B. Lukáča, obsahové a formálne modifikácie v jeho prebásneniach môžu vyvolávať určité námietky a výhrady. Nemožno mu však odoprieť prvenstvo v propagácii diela Attilu Józsefa v Československu.
Začiatkom štyridsiatych rokov začal prekladať z lyriky Attilu Józsefa aj Valentín Beniak. V roku 1940 uverejnil v Eláne krátko za sebou Veľkomestá (A nagy városokat), Siedmy (A hetedik) a S čistým srdcom (Tiszta szívvel). (...)
Poéziu Attilu Józsefa sa pred slovenským čitateľom zaskvela v plnosti svojho ideového bohatstva, tematickej mnohostrannosti a umeleckej pôsobivosti až začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia. Zaslúžil sa o to rozsiahly výber, ktorý v preklade Jána Smreka vyšiel roku 1952 pod názvom Nie ja volám...
Dr. Karol Tomiš
