Dovidenia, Zuzanka!

Narodila sa 20. júla 1914 vo Vrútkach. Ľudovú a meštiansku školu vychodila v rodisku, potom študovala na Učiteľskom ústave v Bratislave. V rokoch 1937–1939 pracovala ako redaktorka časopisov Slovenský východ a Novosti v Košiciach. Počas vojny žila v Prešove a Bratislave a venovala sa literárnej tvorbe. V rokoch 1945–1951 bola riaditeľkou nakladateľstva Svojeť v Košiciach. Po presťahovaní sa do Bratislavy pracovala najskôr v podniku Obnova (1951–1954) a potom v Západoslovenských vodárňach a kanalizáciách (1954–1960). Roku 1960 sa stala redaktorkou detského časopisu Zornička, kde pôsobila až do odchodu na dôchodok roku 1972. V rokoch 1990–1992 bola poslankyňou NR SR za DS. Žije v Bratislave.
  Po viacročnej časopiseckej príprave knižne debutovala zbierkou poviedok a čŕt Zrkadlový most (1941). V 40. rokoch napísala drámy Mária (1943), Ktosi je za dverami (1944) a Žijem cudzí život (1947) o osudoch mladých žien. V prvom románe Prístav pokoja (1944) zobrazila životné príbehy viacerých generácií zemianskeho rodu z Liptova. V trilógii Anjelská zem (1946), Hora pokušenia (1948) a Dievočka, vstaň! (1948) opísala životný príbeh dievčiny z horskej samoty. V nasledujúcom románe Diablov čardáš (1958) tematicky siahla do obdobia prvých povojnových rokov. V nasledujúcich rokoch sa zamerala na tvorbu pre deti a mládež. V kratších prózach Jakubko (1959) a Sivá húska (1959), ako aj v novelovom triptychu Taká čudná jar (1962), širšie komponovanej novele Bosý generál (1962) a v neskôr vydanej knihe poviedok Otec, povedz pravdu (1977) vyrozprávala príbehy malých detí z rokov vojny a SNP. V dievčenskom románe Večer neprídem (1964) sa tematicky vrátila do súčasnosti a zobrazila v ňom citový život dievčaťa na prahu dospievania. Ako psychologickú sondu do duše dospievajúceho chlapca možno charakterizovať aj román Moja je pomsta (1967). Romantizujúcu kompozíciu i štylizáciu má román Hriešna krajina Atlantis (1966). V 60. rokoch pre najmenšie deti ešte napísala autorské rozprávky Do videnia, Zuzanka (1966) a Hanibal za bránou (1970), Pehavý noštek (1970), Maťko a ja (1986), ako aj bábkovú hru Bambusová princezná (1966).
  Po desaťročí tvorby pre deti a mládež sa opäť vrátila k písaniu pre dospelých. Najskôr to bola kniha poviedok Kamenný ruženec (1970), potom napísala historickú trilógiu Alžbetin dvor (1971), Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977), v ktorej zobrazila životné osudy štyroch generácií viacerých zemianskych rodín v Turci od 18. storočia až do nedávnej minulosti. V súbore noviel Hodina zažíhania sviec (1979) sa tematicky vrátila do súčasnosti. Po tomto krátkom období sa opäť vrátila k historickej téme. Životné osudy viacerých generácií garbiarov opísala v románoch Hodvábna cesta (1980), Smäd (1981) a Kľukatý let motýľa (1983). V beletrizovaných memoároch Vejár s fialkami (1986) predstavila celú galériu svojich priateľov a literárnych druhov. Témou románu Hlas starých huslí (1988) je život a medziľudské vzťahy v domove dôchodcov. Sondou do života rodiny a školy súčasných mestských detí zo sídliska je próza pre mládež Spať na slnku (1988). V románe Nočný koncert (1989) vyrozprávala osud skupiny dávnych slovenských vysťahovalcov, ktorí dožívajú v domove dôchodcov v Kanade ďaleko od vlasti. V románe Víno kráľov (1993) zobrazila životné osudy skupiny maturantov z roku 1939. V románe Harlekýnove milióny (1994) tematicky siahla do prostredia a zákulisia parlamentnej praxe. Životný príbeh starého manželského páru vyrozprávala v románe Vranie oči (1995). Osudy dvoch žien, ktoré sa nikdy nevideli a neuvidia, zachytila v románe Dve slová (1966). Vzťah manželov Adama a Evy a ich synov Petra a Pavla obnažila zasa v románe Aj v raji prší (1997). Osud mladého narkomana a jeho ťažko–horký návrat z dna ničoty opísala v knihe Ruža zo samého dna (1997). Svoje súkromie odhalila v spomienkovej próze s názvom Ešte raz (1998).
  H. Zelinová je priekopníčkou rozhlasového a televízneho dramatického žánru na Slovensku. Už v 40. rokoch pre rozhlas napísala hry Kytica pivónií (1946) a Vavrínový veniec (1948). Neskôr to boli historické i rozprávkové hry Valghata (1956), Kde hvízdajú drozdy (1960), Jánošíkova píšťala (1960), Tma má modré oči (1962), Bosý generál (1962), Palička šťastia (1965), Kismet (1968).
  Pre televíziu napísala hry Ilúzia (1956), Jakubko (1959), 49 dní (1960), Ametystový kvet (1965), Bambusová princezná (1966), Slnečnica (1967), Svetlo na spodnej haluzi (1967), Kamienok z môjho prahu (1968), Kamenný ruženec (1969), Rosa na tráve (1972), Čaša plná ambrózie (1974) a niektoré iné.

Slovenské pedagogické nakladateľstvo vzniklo v roku 1920 ako pobočka Štátneho nakladateľstva v Prahe pod rovnakým názvom. V roku 1939 sa osamostatnilo a roku 1952 premenovalo na Slovenské pedagogické nakladateľstvo. Ako pôvodne výhradné vydavateľstvo učebníc vydalo už milióny výtlačkov kníh pre všetky typy škôl. Novodobá história vydavateľstva sa začala písať po revolúcii, v 90. rokoch minulého storočia. Hoci vydavateľstvo prešlo významnými štrukturálnymi zmenami, zachovalo si svoju produkciu. V súčasnosti sme túto produkciu ešte rozšírili. Vydávame kvalitné učebnice pre všetky typy škôl v slovenskej a maďarskej mutácii, učebnice pre žiakov so sluchovým i zrakovým postihnutím. Ponúkame množstvo vzdelávacích príručiek pre základné a stredné školy (na vyučovacie predmety slovenský jazyk, ruský jazyk, anglický jazyk, matematika, prírodoveda, občianska náuka, dejepis atď.), publikácie určené na Testovanie 9, na maturitné skúšky, ako aj učebnice pre samoukov a jazykové kurzy (španielčina, ruština, maďarčina, francúzština, latinčina). Máme dlhoročnú tradíciu vo vydávaní slovníkov – cudzojazyčných, výkladových, terminologických.

História Mladých liet sa začína vo vydavateľstve Smena, kde sa sústredilo vydávanie detských kníh. Dovtedy vychádzali knihy pre mladých čitateľov v rôznych vydavateľstvách, všade iba okrajovo. Až v roku 1950 vzniklo vydavateľstvo, ktoré sa zameralo práve na detské knihy. Od roku 1953 malo názov Slovenské nakladateľstvo kníh pre deti a mládež (známe pod skratkou SNDK) a roku 1957 dostalo meno, ktoré sa mu dodnes nezmenilo: Mladé letá. Autorské a redaktorské tímy priniesli na slovenský knižný trh to najlepšie z oblasti pôvodnej slovenskej tvorby, ale i mnoho kvalitných prekladov. O kvalite vydavateľskej produkcie svedčia autori, ktorých diela dnes už tvoria zlatý fond slovenskej detskej literatúry a stali sa obľúbenou klasikou (Pavol Dobšinský, Ľudmila Podjavorinská, Mária Rázusová-Martáková, Jozef Cíger Hronský, Krista Bendová), z ďalšej generácie Mária Ďuríčková, Klára Jarunková, Vincent Šikula, Milan Rúfus, Ľubomír Feldek, Ján Navrátil, Ján Turan, Jozef Pavlovič a iní. Naši mladší čitatelia dobre poznajú aj knižky Daniela Heviera, Gabriely Futovej a ďalších spisovateľov. Mladé letá vždy spolupracovali s najlepšími slovenskými a českými ilustrátormi, mená Ľudovít Fulla, Jaroslav Vodrážka, Albín Brunovský, Dušan Kállay, Peter Kľúčik, Svetozár Mydlo, Jana Kiselová-Siteková, Ľuba Končeková-Veselá, Miroslav Regitko a Ľuba Suchalová-Harichová netreba nikomu predstavovať. Najprogresívnejším činom pri sprístupňovaní pekných kníh deťom bolo založenie Klubu mladých čitateľov. KMČ vzniklo v roku 1963 a už v prvom ročníku sa prihlásilo 48 000 členov.

Naše knihy pravidelne získavajú ocenenia:

Najkrajšie knihy Slovenska Najkrajšia kniha roka Slovník roka Cena Mateja Bela Knižné prémie Literárneho fondu za vedecký a odborný preklad

Vydavateľstvo Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá malo šťastie, že ľudia, ktorí v ňom do dnešných chvíľ pôsobili alebo s ním spolupracovali, nešetrili svojím časom, umom, kumštom, ale najmä vkladali srdce do kníh obohacujúcich celé generácie čitateľov.

Patrí im za to najúprimnejšie poďakovanie.