Román situovaný do akademického prostredia s tragikomickým koncom.
Románová kompozícia Stanislava Rakúsa Excentrická univerzita nadväzuje na jeho predchádzajúce prózy Temporálne poznámky (1993) a Nenapísaný román (2004).
Svojím poetologickým uchopením – sujet rozprávania a počúvania, text v texte, román v románe, zrkadlová kompozícia, personálna narácia, dôraz na detail, analytický princíp – vytvára spolu s účinkovaním niektorých, zväčša vedľajších postáv s predchádzajúcimi prózami žánrový útvar voľnej trilógie. Platí to i napriek tomu, že na rozdiel od Temporálnych poznámok a Nenapísaného románu, situovaných do normalizačného obdobia, siaha fabulárny čas Excentrickej univerzity až do päťdesiatych rokov minulého storočia.
Rozprávačský systém Excentrickej univerzity vychádza z optiky vekovo staršieho, dvadsaťdeväťročného, intelektuálne a recesne disponovaného, invenčného poslucháča vysokej školy, ktorý pred univerzitným štúdiom prešiel rozličnými zamestnaniami a životnými skúsenosťami (práca v rozhlase, vyučovanie na strednej škole, základná vojenská služba) a s nadhľadom a ambíciou vytvoriť román mapuje svojím sujetovým rozprávaním pomery na excentricky ležiacej univerzite v jej ťažkých, rozličnými deformáciami poznačených časoch. Táto situácia sa skryto konfrontuje s geniálnymi výkonmi ruskej literatúry 19. storočia, ktorá je predmetom vyučovania.
Tonalita prózy je groteskná, ironická, no i láskavo humorná. Tento rozmer podporuje aj to, čo by sa dalo nazvať radosťou z rozprávania. V románe sa uplatňuje poetika rámca, ktorý však nelikviduje ústrednú príbehovú líniu. Napriek tomu, že próza má voči svojim dvom predchádzajúcim častiam už spomínaný trilogický a kontinuitný charakter, ide v nej o originálnu a autonómnu textovú situáciu, založenú na spájaní vysokého s nízkym, fiktívneho s metafiktívnym, arteficiálneho s empirickým. V tomto dosahu má aj slovo „excentrickosť“ ambivalentný charakter. Koordináciou hovoriaceho a textového rozprávača vzniká dobre čitateľný a zároveň náročný románový celok. Próza sa síce orientuje na zvrátenosť doby, z ktorej vychádza, zároveň však má nadčasovú intenciu. Je to tak i preto, že jej predmetom je popri iných látkových okruhoch sféra filológie, umeleckej literatúry, ľudskej tvorivosti a jej opaku, ale aj konfrontácia povrchnosti, pôžitkárstva a obmedzenosti s duchovnou hĺbkou a prenikavou, na okraj vytláčanou intelektuálnou kvalitou.
