Tichý kút

K obľúbeným autorom mladých čitateľov právom patrí Balla. Životné pocity postáv knihy verne odzrkadľujú pocity novej generácie – márnosť existencie v odľudštenej spoločnosti i absenciu odvahy prejaviť svoje skutočné city voči druhému. Výsledkom býva náhradný život v náhradnom časopriestore – halucinačné blúdenie v spleti výmyslov a sebaklamu. Hranice medzi snom a skutočnosťou zastierajú haluze...
Úryvok:VZÁCNOSŤ

I.

Som rozhľadený, vzdelaný, zdravý a slušný človek, veď ma, kurva, poznáte. O to šokujúcejšie sú momenty, keď sa mi náhle zatmie pred očami a odrazu akoby som nevedel, kde je sever, v hlave mi zuní, v sluchách puká. Začalo to, keď sa zo mňa stal snob – vidíte, jednou z mojich cností je aj úprimnosť – za snobstvo sa nehanbím. Či mám hrošiu? Nie, nemám, pred krbom mi leží medvedia. Peniaze hrajú prím a teší ma, že som si nahrabal, vzrušuje ma už samotný vlastnícky vzťah, pravdaže, nielen k prachom, skôr všeobecne: dom, exkluzívna žena, obstojné dieťa – jedno, lebo v tomto naozaj netreba preháňať. Dom, ženu i dieťa vystavujem na obdiv, nech ľudia závidia, lebo to je najlepšie – keď závidia! Pozrite sa, je jasné, že platí istý hodnotový rebríček, vytvorený spoločnosťou, a kto vytvoril spoločnosť? My! My sme usporiadali svet, všetko má teraz svoje miesto, darmo to chce niekto prevracať, rebríček nepustí. Môžu nám hovoriť, že peniaze sú zlé, že morálne hodnoty sú dôležitejšie, že duchovno má prednosť pred materiálnom, a podobné také drísty. To tvrdia neschopáci. Buzíci! Ale kto ich počúva? Keď si prevážam riť na novučičkom džípe za milión, kto ich počúva? Každému od závisti ovisne pera. Slintajú! Vyvaľujú buľvy, kokoti, hneď im prechádza chuť na drístanie. To sú prosto hodnoty! Žiadne chiméry o všeobjímajúcej láske a odpustení. Len si hovorte, čo chcete, spoločnosť ako veľký mysliaci a cítiaci celok vie svoje, to my sme tá posratá spoločnosť, my sme kolektívne vedomie: vieme, na čom záleží! Je to aj historicky podmienené – aristokracia na jednej strane, bagáž na druhej strane. A toto ty chceš zmeniť, kamarát môj? hovorím si zakaždým, keď počujem o Ježišovi. Spoločnosť sa nenechá oklamať. Ľudia ma obdivujú, ohromuje ich lesk môjho nového fára a cecky mojej ženy.
Recenzie:
Najstrašnejší kút v šírom svete Balla: Tichý kút
Zo skúsenosti z prečítania najnovšieho súboru poviedok sa zdá, že Balla autorsky flexibilne reaguje na poryvy literárnokritickej reflexie svojich kníh, aj na čitateľskú odozvu. Podľa potreby mení stratégiu narácie, čiastočne sa zbavuje ťažkomyseľnosti, rôznych komplikovaností kompozičnej výstavby textu a diskontinuitnej významovej mnohotvárnosti.

Od autorského debutu Leptokaria (1996, 2000) cez novielku Outsideria (1997) a Graviditu (2000) sa prepísal až k širšie čitateľsky atraktívnemu poviedkovému súboru Tichý kút. Hoci na ceste od transparentného rozprávačského exhibicionizmu dorazil k stíšenému hlasu imanentnej narácie, celkom sa však neodstrihol od, pre autora typickej, problematizácie bezproblémového.

Texty poviedok v Tichom kúte majú charakter a znaky próz typu a clef - reálne predobrazy literárnych protagonistov sú zo života priamo transponované do literárneho diela, pričom sa ponecháva ich situovanie v už existujúcom prostredí. Evidentná je i prítomnosť prvkov existencializmu, ako aj spôsob akéhosi estétsky hororového vytvárania napätia, bližšie neurčeného, nadčasového a všeobjímajúceho strachu, ktorý zahlcuje vedomie hrdinu poviedok. Iróniou zostáva, že tento strach sa miestami revalvuje na všeobecnú kvalitu ľudského života: "Bojujem so strachom? Bránim sa mu? Nie vložený čímsi krutým a mocným do tejto situácie, nechávam strach pôsobiť. Odísť? Kam? Zo strachu do iného strachu? Forma vystrieda formu a obsah zostane rovnaký" (s. 38).

Balla testuje skúsenostný komplex svojich protagonistov, čo v zrkadle reality znamená konkrétnu predstavu o ľudskej individualite, v krízových podmienkach a v nevšednom položení, v akýchsi zlých snoch bezprostredne žitej skutočnosti, aby ich potom spätne konfrontoval s pôvodnými ambíciami, ilúziou a sebaklamom.

Autor ukazuje, že na vrchole intelektuálnej blazeovanosti sa nachádza poznanie vlastnej neskúsenosti a naivita (postava Masturbátora v Gottesgnade), na dne bezradnosti a neistoty naopak vyvstáva úplne nový svet, úplne nová pravda a pochopenie (Neznáma hudba). Činí tak azda preto, aby napokon odkryl pochybnosť balansujúcu za hranicou pravidelnosti, neochvejnej viery a exaktného rozumu: "Existencia naďalej súvisí s dýchaním. Ktovie, čie telo je pod mojím telom. Ktovie, kto je nado mnou, vedľa mňa" (s. 78).

Prostredníctvom personalizovaného rozprávača, realizovaného buď v prvej alebo v tretej osobe, bez odstupu a s takmer komplexnosťou poznania protagonistu, vnímame jeho tieseň a strach hmatateľnejšie. Autor sa tak pokúša o spoločensko-antropologický experiment, ktorého zámerom je vytvoriť situáciu (alebo obrazne povedané: zahnať protagonistu do kúta), kde je konanie postavy a priori nepredvídateľné, ale už z nej je možnosť dozvedieť sa o človeku, resp. o pomeroch nepomerne viac ako z dlhodobého pozorovania a psychologických sond.

Nepochybne, aj keď sa v poviedkovom súbore Tichý kút vyskytli tiež slabšie miesta a texty, má táto "dezilúzia" vcelku vysokú úroveň. Ten najstrašnejší kút v šírom svete je kdesi v duši utrpením myslenia a preciťovania sužovaného jedinca.
Jaroslav Vlnka, Knižná revue 2/2002