Kresťanská latinčina, jazyk kresťanského spoločenstva, má svoje hlboké korene v starých latinských prekladoch Biblie, ktoré zachovávali mnohé prvky pôvodných rečí. Vo všeobecne zameraných prácach však nachádzame povrchné tvrdenia, že kresťanská latinčina sa od súdobého sekulárneho jazyka odlišuje iba lexikou, prípadne štylistikou, ale morfologické a syntaktické rozdiely pozorovať nemožno (Palmer, The Latin Language, s. 194; Kramer, Geschichte der lateinischen Sprache, s. 150). Naša práca takéto tvrdenia vyvracia, lebo dokazuje, že syntaktické rozdiely nie sú síce početné, no predsa existujú a ide o syntaktické výpožičky z biblických jazykov. Zároveň upozornením na fakt, že v kresťanskej latinčine stretávame aj semitské vplyvy, prekonávame doterajší trochu úzky rámec výskumu, ktorý predpokladal iba vplyv gréčtiny (Novotný, Historická mluvnice II, § 994). V pôvodnej latinskej literatúre najviac grécizmov a hebrejizmov nachádzame (prirodzene) v dielach s biblickou tematikou – v biblických komentároch a kázňach. No jazyk Biblie vplýval aj na profánnejšie diela. Medzi nimi môžeme tiež rozlišovať. V ľudovej kresťanskej latinčine (Itinerarium Egeriae) nachádzame o trošku viac cudzích vplyvov ako v dielach na vyššej literárnej úrovni (Hieronymove životopisy mníchov), ktoré sa vyhýbajú nielen cudzím, ale aj domácim ľudovým prvkom. Cudzie prvky samozrejme najľahšie prenikajú do lexiky.