NÁVRAT KRISTA
Motto knihy:
“Predovšetkým vedzte, že posmievači, žijúci podľa svojich žiadostí, prídu v posledné dni s výsmechom a povedia: Čože je so sľubom o Jeho príchode? Veď odkedy otcovia pomreli, všetko tak zostáva od počiatku stvorenia. Skryté im je totiž – lebo tak chcú – že nebesá boli oddávna aj zem, ktorá z vody a skrze vodu povstala na slovo Božie, a že niekdajší svet, pre nich vodou zatopený, zahynul. Ale to isté slovo Božie zachováva ohňu terajšie nebesá a zem, udržiavajúc ich na deň súdu a skazy bezbožných ľudí. To jedno nech vám je však zjavné, milovaní, že jeden deň je u Pána ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Nemešká Pán so zasľúbením, ako sa niektorí nazdávajú, že mešká, ale vám zhovieva, lebo nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie...” (2Pt 3-9).
Pred niekoľkými rokmi sme s Dušanom Mitanom moderovali akýsi rockový koncert. Dušan v prestávke medzi dvoma skupinami čítal svoj nový text. Všetci sme boli zaskočení. Autor Slovenského pokeru pochmúrnym perom biblického proroka kreslil pred nami obraz sveta pred koncom. Z textu mi v hlave utkvela jediná veta: “Musíme prijať Ježiša Krista ako svojho osobného spasiteľa, a ak budeme pokorní, možno nám pomôžu aj mimozemšťania.” Odvtedy v sebe nosím otázku: “Ako si to myslel, Dušan?” Návrat Krista som čítal ako odpoveď. Nečakal som, že bude taká rozsiahla – až 347 strán. Text z istého pohľadu pripomína Ecove hry s interpretáciou. Podobne ako vo Foucaultovom kyvadle i tu je hlavnou témou “tajomné”, poháňa ju dychtivosť objavovať tajné kódy, lúštiť inotaje pod povrchom textov, mystické sprisahania za dejinami sveta. Mitana používa ecovskú metódu zmätenia významov, podobne spája cudzorodé pramene do nových významov, aj bez overovania prameňa. Text Návratu Krista je rozsiahlou kolážou pozliepanou z útržkov ufologických prednášok, evanjelizačných traktátov, špekulatívnej teológie, biblickej exegézy, novinových správ, mediálnych súdov. Miestami sa citovaný text nedá rozoznať od autorovho, o to je neuchopiteľnejší.
Na rozdiel od Eca, ktorý zaplieta postavy do sietí inotajov, Mitanov text nemá príbeh, jedinou do siete inotajov vpletenou postavou je autor. Ak sú Ecove knihy postmoderným textom, Mitanova kniha je postmoderným javom.
Ecova skepsa je však Mitanovi určite cudzia. Teologické špekulácie, za ktorými tušíme hlas autora, vyslovuje sebaisto a jednoznačne. Tu Mitanov text pripomína skôr jazyk starých cirkevných apologétov. Podobne ako Augustín v Božom meste aj Mitana mapuje celý panteón staro- i novopohanských bohov a snaží sa ich včleniť do kresťanstvom inšpirovaného obrazu sveta. Ibaže Mitana nepostupuje systematicky ako Augustín. Nestavia svoju stavbu s precíznosťou filozofa, kde prvá veta podporuje druhú, kapitola podopiera kapitolu, ale text lepí z náhodne zvolených útržkov ako surrealistickú koláž.
Hra na hľadanie strateného autora - Daniel Pastirčák
