Literárny svet Zuzany Mojžišovej je mystifikáciou javov skutočnosti všedného sveta, kde sa slová volia nenáhlivo, teda postupne, s dôkladným ohľadom na doliehajúci časopriestor. Zrod mozaiky autorkiných príbehov s viaczmyselným názvom Afrodithé asociuje analógiu s bájnym zrodom bohyne krásy, t. j. všetko akoby vzniklo, povstalo z morskej peny slovnej a myšlienkovej inovácie, oživené originálnym espritom, brilantnou dikciou, impozantným intelektom tvorkyne.
Mojžišovej spracovanie zážitkov a pochodov vo vlastnej duši i mimo nej prostredníctvom “momentiek” spočíva v jemnom videní ženy, ktoré (pod povrchom, a môže sa zdať, že v úzadí) nadškrtáva a hľadá kľúč k vlastnému vnútru i vonkajšiemu svetu a je úspešne pretavené do literárneho textu. Ocitáme sa v ”liečiteľskom” salóne Afrodithé, kde práve vety a slová sú tinktúrou na ubolené vnútro a stále hľadania. Hľadá sa nimi, okrem iného, najmä kľúč k spojivkám, vzťahom medzi ľuďmi navzájom. V celej knihe je prítomný a jasne postrehnuteľný skvelý zmysel pre detail. Prostredníctvom fantázie, dobových kontextov, súvisov a videnia sveta akoby v “polospánku” následne prerastá do širšieho textového ireálna. Zosmiešňovanie extrémnych polôh feminizmu alebo “maskulinizmu” je nežné, prirodzené. V hodvábe poetického videnia sveta i vzťahu muž-žena Mojžišová preniká hlboko k primárnym ľudským problémom a zvýrazňuje ich. Práve tu badať istú zaujímavú črtu Mojžišovej a vôbec takéhoto písania – dialóg, provokujúcu polemiku s čitateľom. A príbeh, ktorý sa naozajstným príbehom stáva práve v polemike. Ozrejmovanie elementárnych vzťahov k blízkym pomáha nájsť katarznú komunikáciu so svetom ako celkom...
(Andrej Hablák)
