Najlepšie za rok 2020

Geniálny poľský reportér ostáva ako jediný človek z východnej Európy v Angole a podáva nám správu z prvej línie, priamo z frontu z posledných troch mesiacov bojov v roku 1975. Zoberie nás tu presne v tom najhorúcejšom období – keď sa píšu dejiny jedného národa. „Prezident Agostinho Neto prečítal z tribúny text o výhlasení Angolskej ľudovej republiky. Triasol sa mu hlas. Keď skončil, v neviditeľnom dave zaznel potlesk, ozvali sa radostné pokriky. Oscar vybral z trezoru fľašu šampanského, ktorú tam schoval na túto príležitosť a k tomu fľašu whisky. Oscar, ktorý bol už dlho na pokraji svojích síl, so zúfalstvom v hlase povedal: „Ak má takto vyzerať nezávislosť, strelím si guľku do hlavy. O chvíľu si uvedomil, že to nebolo vhodné, lebo sa rozosmial, potom stíchol a zaspal na stole medzi prázdnymi pohármi.“ Svojím literárnym umením nám opisuje život v hlavnom meste Luanda, ktoré sa stalo utečeneckým stanovým táborom. Mesto naplnené strachom, neistotou, nervóznym davom utekajúcich, spálené horúčavou a ťaživou dusnotou. Lepkavé a smradľavé. Vzduch bol naplnený napätím blížiacej sa záhuby. Ako píše Kapuscinki: „Luanda žila v atmosfére hystérie, triasla sa od hrôzy. Ľudia, ktorí bývali pod holým nebom, boli ustavične mokrí, pretože stále lialo. Svoj osud prijímali apaticky nevediac koho preklínať. Salazar už nežil, Caetano utiekol do Brazílie a v Lisabone sa po karafiátovej revolúcii neustále menila vláda. Všetkému bola na vine revolúcia, pred tým bol predsa pokoj. Teraz vláda sľúbila čiernym slobodu a oni sa medzi sebou rujú, pália a zabíjajú. Táto krajina zmizne. Takto sa to celé skončí.“ Je to kniha, ktorá sa číta na jeden dych. Ja som si ju šetril. Po každej strane som kontroloval, koľko mi ešte chýba do konca. Nech si čo najviac predĺžim čitateľský zážitok. Úprimne, ticho závidím tým, ktorí majú túto knižku ešte iba pred sebou. Takú pasáž o confus?o – chaose, som čítal znovu a znovu. Existujú nositelia, rozsievači confus?o. Ak confus?o ovládne veľké územie, milióny ľudí – bude vojna. A to sa stalo v Angole. Chaos, anarchia, bezradnosť, vojna. Už dlhodobejšie sa venujem portugalskej koloniálnej histórii. Angola ma osobne zaujímala, pretože viac ako 400 rokov slúžila ako čierna matka otrokov. História otroctva ma fascinuje, pretože pupočnou šnúrou prepája všetky krajiny od Angoly, cez Brazíliu až po Portugalsko. Mám rád brazílsku sambu a capoeiru, ale ich pôvod nájdem v Angole. Ako je to možné? Viac ako 4 milióny ľudí tu totiž násilne zotročili a cez Luandu, ktorá sa stala najväčším svetovým prístavom na prepravu otrokov ich presunuli na druhú stranu Atlantiku, do Karibiku, Južnej a Severnej Ameriky. Tam pracovali na plantážach s cukrovou trstinou, bavlnou, kávou, či dolovali v baniach vzácne rudy. Všade bolo potrebné mať tisíce pracujúcich otrockých rúk. Ak si práve teraz pri čítaní vkladáte cukor do kávy, spomeňte si na Angolčanov. Práve oni svojimi životmi platili Európanom za pôžitok z tohto bieleho zlata. Angola bola pre Portugalčanov trestnou kolóniou, vyhnanstvom pre všetkých zločincov, grázlov a odporcov režimu diktátora Salazara. „O pais dos degredados“ krajina vylúčených, ľudí na okraji spoločnosti. Ak hľadáte skvelú reportáž, sondu do života rozpadajúcej sa krajiny, ktorá sa po 400 rokoch zbavuje svojích otrockých okov, reportér Kapuściński vám ponúkne nielen skvelé čítanie, on vám Angolu opíše v jej najintímnejšej hodine – keď bojuje o svoju holú existenciu, o právo na nezávislosť. Ak by som cestoval do Angoly, túto knižku si určite beriem so sebou. Zatiaľ si ju vychutnávam doma.

Fantastická kniha, ktorá vás zavedie na rôzne miesta našej planéty, kde vládli diktátori. Čítať túto knižku bol nesmierny pôžitok, človek sa dozvedel množstvo informácii o živote diktátorov z pohľadu kuchárov. Saddám Husajn mal rád rybaciu polievku, ugandský prezident zase kozľacinu. Všetko to doplňa krátka príprava jedál, takže čitateľa to inšpiruje aj niečo nové navariť.

Tak toto bol poriadny náter! Niečo tak silné, osobné, autentické a drsné zároveň som už dlho nečítal. Antunes nás zavedie do Angoly počas koloniálnej vojny a to takým spôsobom, že prvých 100 strán je neskutočne strhujúcich. Kniha v sebe nesie silné posolstvo o krutosti vojenských konfliktov, ktoré sám Antunes prežil ako vojenský lekár. Opisuje nám každodenné situácie, zverstvá, jeho myšlienkové pochody sú plné metafor, prirovnaní, spomienok a jeho úprimne svedectvo vojny cítite na každučkom kúsku svojho tela. Jeho jazyk, štýl písania je jedinečný, niečo ako José Saramago, ale toto bolo ešte lepšie! Príbeh sa vám dostane pod kožu. Jedna z najlepších kníh tohto roku! Skvelý, povedal by som famózny slovenský preklad! Toto muselo byť ťažké,ale Janka Benkova to zvládla na 200%!