Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilMoje odznaky
Moje aktivity
Váš čitateľský profil je na svete! Odteraz sa môžete každému pochváliť, aký úžasný(á) čitateľ(ka) ste!
Telefón zazvonil ako som šúpal ďalší zemiak do hrnca a počúval Happiness By the Kilowatt na bluetooth reproduktore umiestnenom v rohu kuchynskej linky. Nejako zvyčajne som sa netúžil odtrhnúť od momentálnej činnosti, ale zvedavosť ma donútila pozrieť na displej. Pravdepodobne to bude telemarketing, alebo volajú ohľadne životopisu?
"Tak, aká je zatiaľ?" opýtal sa ženský hlas na druhom konci telefónu.
Hlas som nepoznal.
"Prepáčte? asi voláte nesprá-"
"Nie, mám správne číslo. Ako sa Ti páči kniha od Murakamiho?" opýtal sa ženský hlas.
Táto otázka ma zaskočila. Ako mohla vedieť, že v deň môjho novonadobudnutého nezamestnania som si kúpil Murakamiho knihu?
"Ste z Martinusu?" spýtal som sa. Kúpil som si knihu a prevzal ju len krátko po objednávke. Možno má zoznam objednávok a robí prieskum spokojnosti zákazníkov.
"Istým spôsobom. Áno" Odpovedala. "Moje meno je Moriko. Znamená to dieťa lesa. Tak ako sa Ti páči kniha?"
"Zatiaľ som sa k nej poriadne nedostal, ale čo som si pozrel obal a prvých pár strán, vyzerá to na štandardný Murakami príbeh, tématicky podobný s jeho ostatnou tvorbou. Hlavnou postavou je bežný chalan, ktorý sa snaží svoju zlú minulosť hodiť za chrbát. A baví ho navrhovať vlakové stanice. Čo je trocha divné, ale aj celkom cool."
"Veľmi dobre, dobre. Zavolám zajtra." A náhle zložila.
Ďalší deň zazvonil telefón o rovnakom čase. Práve som vylial vedro so špinavou vodou z umývania a chcel som si na chvíľu sadnúť.
"Ahoj Miro, chcel by sa podeliť o názor ohľadne Murakamiho knihy?"
"Ahoj Moriko" odpovedal som s entuziazmom. Ako sa máš dnes?
"Mám sa dobre, ďakujem Miro. Chcela by som počuť, čo si myslíš o knihe" prerušila ma.
Prekvapilo ma to, ale rozhodol som sa ďalej neriešiť.
"Postúpil som trocha. Hlavný hrdina si našiel kamaráta ktorý rád varí a spolu počúvajú požičané platne. Hovorili o svojich rodinách, povedal mu o svojom otcovi, ktorý nedávno umrel. Potom mu vysvetlil prečo mu dal také zvláštne meno.. To mi asi najviac pripomenulo klasické Murakamiho rozprávanie ktoré je skoro asi v každej knihe. Asi vieš, spomína na obdobie počas vojny, a potom je tam vždy nejaká tajomná studňa, proste také odpútanie pozornosti od nejakých bežných informácií. Vtedy sa vždy musím trocha potlačiť aby som sa cez tú pasáž v knihe dostal.
Z rozprávania ma vyrušilo škrabanie na dvere.
"Hej, to bude asi tvoj kocúr Galileo, pusti ho dnu" ponúkla Moriko.
"Ale ja nemám kocúra."
"Si si istý?"
"Keby som mal domáce zviera a pomenoval ho podľa vedca, asi by som o tom vedel."
"Aha, tak asi som si to splietla s iným Mirom, s ktorým sme sa rozprávali o knihe. Prepáč. Zavolám nabudúce."
V momente zložila.
Keď som otvoril dvere od bytu, na chodbe bolo ticho a prázdno.
Ďalší deň som cestoval na opačný koniec mesta a nevedel som sa zbaviť myšlienky na tučného oranžového kocúra sediaceho pred dverami.
"Už viem prečo sa považuje za bezfarebného" Začal som do telefónu automaticky, hneď ako zavolala. Po obede som sa zamestnával malými činnosťami čakajúc na telefonát o tretej poobede.
"Aha, rozumiem" povedala Moriko. "A stotožnil by si sa s Tazakim?"
"Nejako možno, ale určite nie úplne. Momentálne mám v svojom živote ľudí ktorých mám rád, ale necítim sa nimi definovaný. S výnimkou priateľky, ale to je asi tak vždy, že si človek postupne buduje vzťah, a stane sa to súčasťou jeho identity. Takže to určite na človeku nejako prirastie. Ale veci netrvajú večne a všetko sa časom mení."
"Ďakujem Ti za čas Miro, budeme sa počuť znova zajtra."
Podarilo sa mi rýchlo povedať "tak teda ahoj" pred tým než zložila.
"Aký bol koniec knihy, Miro?" Opýtala sa Moriko v piatok poobede.
"Páčilo sa mi ako sa to celé zmotalo do jedného klbka, ale ostalo neuzavreté. Bez happy endu ani trpkého konca. Ale ako vieš že som to už dočítal?"
"Nazvime to ženská intuícia." odpovedala Moriko.
"Aha, jasné." Nevedel som inak odpovedať. "Tešil som sa z toho ako Tsukuru zistil o svojej minulosti a to jeho tajomstvo bolo nakoniec vyriešené. Predpokladal to najhoršie a pripisoval tomu svoju hodnotu. Ale som rád, že to Tsukuru nakoniec nejako prežul a dal si do poriadku svoje priority. Teoreticky, keby kniha pokračovala na viac strán, verím že aj keď mu nemusí všetko v budúcnosti vyjsť, bude oveľa šťastnejší a vie reagovať na odmietnutie, povedzme, zdravším spôsobom.
"Ďakujem za Tvoje myšlienky Miro. Som rada, že sa Ti Murakamiho kniha páčila."
"Ja ďakujem za vypočutie si mojich myšlienok" usmial som sa .
"Nemáš za čo, Miro"
a zložila.
Chvíľu som stál na mieste a v hlave som si opakoval moje rozhovory s Moriko počas týždňa, a mal som taký zvláštny pocit, že toto nebolo posledný krát, čo zavolala.
Wishlist plný kníh je znakom cieľavedomého knihomoľa! Alebo pomaly píšucich autorov (pozdravujeme Georgea R.R. Martina) :-)
