Jozef Karika

Motto : "Myseľ je plná zaseknutých šrapnelov" Jozef Karika : Priepasť Mňa prekvapili niektoré ohlasy v rámci hodnotenia. Jozef Karika, kedysi spomínal, že sa nevyhne porovnávanie Trhliny a Priepasti. Podotýkam po niekoľkýkrát Priepasť nemala za úlohu vydesiť, je viac podobná Tme, s dôkladnou psychologickou prepracovanosťou hlavnej postavy. Čo ma na knihe najviac udivilo bolo niekoľko vecí. Prvá hlavná vec, ako dôkladne vedel autor zúžiť priestor deja. Kým Tma sa odohráva vo väčšom priestore, Priepasť je prísne ohraničená. Je veľkým majstrovstvom autora, že dokázal zhutniť príbeh s takpovediac jednou postavou v tak úzkom priestore. Druhým veľkým momentom knihy nie je to, že by mala nahnať strach, naopak z tohto ponímania by sme knižku mohli brať ako psychologický thriller, krásne je zobrazenie strachu v úvahách a duševnom rozpoložení hlavného hrdinu. Kým Trhlina mala vyvolať pocit desu priamo v čitateľovi, Priepasť naopak mala čo najvierohodnejšíe zobraziť pocit strachu, napätia a úzkosti priamo v hlavnom hrdinovi. Verte-neverte, toto je najťažšie v tvorbe autora. Zobraziť zmýšľanie hlavnej postavy tak, aby tomu čitateľ uveril. Knihy s takýmto posolstvom sú veľmi náročné na pozornosť čitateľa, vyžadujú plné sústredenie, preto sviatočný čitateľ má v takýchto knihách problém udržať pozornosť. Toto všetko prepojiť s trochu akčnejším dejom vyžaduje neskutočné majstrovstvo autora a Jožkovi Karikovi to vyšlo. Nebol som z knihy ani trochu vydesený, naopak strach som necítil, len akýsi vtieravý pocit úzkosti, i nepochopenia nad počínaním hlavného hrdinu. A to sa dostávame k tretiemu hlavnému bodu majstrovstva autora - dokázal totižto prepojiť vnímanie hrdinu s fantazijnou halucináciami poznačenou predstavou. Máme tak možnosť spoznať všetky vplyvy pôsobenia psychického náporu na duševné rozpoloženie hlavnej postavy. Vierohodne prepojiť triezvy pohľad s fantastičnom je opäť veľmi náročné, zobraziť všetky pocity hlavného hrdinu tiež a Karikovi sa to zase podarilo. Na stôl čitateľa tak neprišiel prvotriedny horor, ktorý má čitateľa vydesiť, ale dôkladne a systematický pripravený a prepracovaný temný mysteriózny thriller s verným zobrazením všetkých pocitov hlavného hrdinu. Niekoho to možno nudilo, pre mňa osobne jedna z najlepších kníh autora, ktorý má stále budúcnosť pred sebou. A viete, čo je na tom najkrajšie, že možno za pár rokov budeme o tomto diele hovoriť ako o priemernom. Viacerí recenzenti tu spomínali Kinga a iných autorov. Jedno malé pripomenutie, ani Kingovi sa niekedy nedarí v niekoľko 100 stranových knihách verne zobraziť psychologický profil osoby hlavných hrdinov. Tento počin vyšiel len dvom autorom Johanovi Theorinovi v Skrýši a nášmu Jozefovi Karikovi v Tme a ešte lepšie v mysterióznom thrilleri Priepasť. Preto dávam knihe 100%

Na Slovensku je veľmi málo hororov, ktoré by dokázali najskôr upútať, potom vzbudiť pozornosť, držať v napätí a nakoniec vygradovať dejovú líniu v neuveriteľnom finále. A to všetko nie kdesi na Elm Street, či Transylvánii, ale celkom blízko "tu za rohom". Presne taký je snáď prvý knižný horor Jozefa Kariku "Strach". Mladý pracovník reklamy, toho času nezamestnaný, po náročnom rozvode - Jozef Karský sa vracia domov, do miest, kde vyrastal. Do štvrte, na kraji Ružomberka, ktorá mu zanechala snáď doživotnú traumu, kedže stratil počas tuhej zimy v detstve svoju sestru Alicu. Trpké a desivé spomienky mu oživuje znovu prítomná tuhá zima, ktorá postihla nielen Slovensko, ale aj celú Európu. Netrvá dlho a zmizne prvé dieťa, potom ďalšie dve a ďalšie, hlavný hrdina sa tak dostáva do výru desivých spomienok, keď sám presne nevie, čo je tvrdou realitou, a čo predstava z detstva. A tak za pomoci priateľov z mladosti, ktorí z pocitu vlastného strachu mu skôr nedôverujú, ako veria sa rozhodne postaviť proti desivému zlu, ktoré ožíva síce len ráz za niekoľko dlhých rokov, zanechávajúc však desivú spúšť. Bádanie v archíve a zo spomienok svojho ťažko chorého otca, ku ktorému neprechováva hlavný hrdina vrúcny vzťah, sleduje stopu ZLA, ktoré je nielen tak mocné, ale aj staré ako ľudstvo samo. Horor Strach púta nielen originalitou deja, dôležité je hlavne prepojenie dejovej línie s desivými udalosťami, ktoré sa skutočne stali. Autor vhodne do deja zakomponoval aj udalosti z Hory mŕtvych , kde roku 1959 zmizla skupina mladých ruských študentov, hrôza a des zo sibírskych diaľav, tak originálne ožíva aj pred "prahom našich dverí", pod mýtickým a legendárnym Čebraťom, Ešte dôležitejší pre mňa je však záver. Tú časť deja, ktorú väčšina spisovateľov nezvláda dostatočne, Jozef Karika definitívne vygradoval do veľkolepého finále, kde dobro a zlo postavil úplne hore nohami, čím úplne spochybnil reálne zmýšľaniehlavnej postavy počas celého deja. Nechcem zbytočne poukazovať na dej, nechcem zbytočne odkrývať všetky tajomstvá, ktoré autor prichystal v celom románe, rozhodne si však myslím, že pri čítaní knihy sa nebude žiaden čitateľ nudiť, naopak pocíti zakrádajúcu sa desivú hrôzu. Preto, v sychravých večeroch odporúčam horúci čaj, nejakú maškrtu a pravé nefalšované prežitie hrôzy. A kniha vás ovládne rovnako tak, ako ZLO hlavného hrdinu knihy. Klady : prepracovanie deja, psychologické vykreslenie postáv, nefalšovaná hrôza, dôkladne premyslený záver knihy, vhodné zakomponovanie skutočného paranormálneho javu do deja knihy, geografická blízkosť, Zápory : žiadne som nenašiel, kniha ma oslovila úplne Zaujímavosť : Neviem, čím to je, ale mladý historik a archivár vystupujúci v románe mi silno pripomína Jožka Kariku - svojim spôsobom bádania i správaním..... Dávam 100%

Čierny rok – vojna mafie je druhým prequelom Jozefa Kariku v mafiánskej tematike. Podobne ako v prvej knihe Čierna hra – vláda mafie, sledujeme životné osudy Petra Štarcha bossa Ružomberka, v časoch pred nástupom nového BOSSA, ktoré poznáme tak dôverne z predošlej mafiánskej série. Dej je chronologický zaradený do jedného roka., od leta 1997 do jesene 1998. román je ukončený voľbami roku 1998, ktoré priniesli veľké zmeny. Boss podsvetia Peter Štarch sa cíti byť na vrchole moci, prostredníctvom nastrčených figúr ovláda celý Ružomberok a jeho okolie. V románe môžeme sledovať osudy niekoľkých hlavných hrdinov – rozhodného Petra Štarcha, ktorý bude musieť voliť rôzne kompromisy a v závere knihy musieť preukázať riadny kus odvahy, aby sa dozvedel, že je doslova a do písmena NIKTO, podnikateľa, alkoholika Ostrého, dobre známeho z prvej knihy, ktorý sa po zbabranom pokuse o privatizáciu miestneho bavlnárskeho podniku úplne opustí. V románe sa zavŕši osud cigánskeho Zolka, ktorý nešťastnou zhodou okolností a vážnych chýb bratov príde o život, ako aj množstvo ďalších a ďalších postáv, ktoré ovplyvnia konanie a činy hlavných hrdinov. Charakteristickým pre Jožka Kariku je znamenité a plastické vykreslenie postáv – chladnokrvne kalkulujúceho intrigána Vokoša, kápa ružomberského bossa, už znovu „holohlavú bee hlavohruď“ Labu, a hlavne najkrajšie vykreslenú postavu, ktorú aj napriek negatívnym postojom musíte mať radi /verte, že by ste ho v tmavej uličke nechceli stretnúť/, mierne blbého, ale o to viac sympatického Andreja Bôba, alias Boba : "odborníka" na "prastaré kamenné chujoviny," "jeblé palmy", "škriekajúce čajky" „Chazarov" a "Vycivených okuliarnatých študovaných zmrdov" Aj napriek tomu, že spĺňam všetky kritéria, ktoré by Bobo neznášal, stal sa paradoxne mojou najobľúbenejšou postavou, z celej plejády postáv a postavičiek, ktorí v tejto už rozsiahlej literárnej umeleckej freske vystupujú. Sympatický svojim jednoduchým pohľadom na svet, vierohodným opisom a hlavne autorovým vcítením sa do postavy. To čo väčšina autorov má problém vierohodne zobraziť, to Jozef Karika klasický zvládol na výbornú. Čo musím ďalšie oceniť je to, ako zvládol Karika záver knihy. Nie je jednoduché udržať pozornosť čitateľa a držať ho v napätí celých takmer 700 strán. To autor zvládol na výbornú. Vhodným zakomponovaním súperiaceho gangu napojeného na cappo di tutti capiho z Poľska, vygradovalo dej do napínavého finále. Záverom knihy sa ukončili osudy jednej z hlavných postáv, takže už sa pomaly ale isto dostávame tam, kde začal Karika rozsiahlu mafiánsku epopeju – Laba v Bratislave, ponížený Štarch na relatívnom vzostupe moci, intrigán Vokoš v rozkvete svojich síl. Postavy a postavičky žijú svoj život, a čo je najkrajšie na celej mafiánskej sérii je to, že čitateľ tomu verí, vie, že je to všetko vymyslené vo fantázii autora, no napriek tomu tento príbeh svojou gradáciou, vierohodnosťou deja, plastickosťou nenecháva na pochybách nikoho, že niečo podobného sa reálne mohlo stať. Osobne pokladám „Čierny rok..“ za najlepšie, čo bolo vydané v mafiánskej tematike. Posledný román Jozefa Kariku sa tak stáva vážnym konkurentom Puzovho Kmotra s reálnou vyhliadkou na to, že raz ho môže autor zvrhnúť z pomysleného trónu kráľa mafiánskych románov. Napriek počtu strán, piatim knihám s mafiánskou tematikou, dvoch prequelov, si myslím, že by autor mal pokračovať. Mnohé otázky zostali nevyjasnené a vyžadujú svoje odpovede. A záverom sa dostávame k pointe knihy. Celá téma nie je vyčerpaná, pevne verím, že Jožkovi zostalo ešte niečo, čím by obohatil sériu a aspoň poslednou knihou zavŕšil osudy bossa podsvetia v meste na Váhu. Inak možno hodnotiť knihu slovami toho najpovolanejšieho – Andreja Bôba, alias Boba – „popiči“ kniha...... Dávam 100%

Upozornenie, odporúčam čítať len po prečítaní knihy. Sú knihy, ktoré vyvolávajú údiv, sú knihy, ktoré vyvolávajú zdesenie, sú knihy vyvolávajúce strach. Tri slová, ktoré neznamenajú možno nič, tri slová, ktoré znamenajú mnoho a trojkami sa to v príbehu len hemží. Jozef Karika je autor s nevšedným talentom vdýchnuť život do každého možno na prvý pohľad neživého príbehu. Tak sa zdrojom napätia stali jeho "mafiánske príbehy" a zdrojom tichej hrôzy naopak jeho horory. Trhlinu pritom doviedol do dokonalosti. Príbeh tvoria tri /druhá trojka/ na seba nadväzujúce príbehy, ktoré tvoria ucelený dej knihy so spoločnou témou i spoločnými postavami. Prvá časť knihy vás oboznámi s prostredím deja, osobami a okolnosťami, ako k príbehu prišlo. Hoc je tematika plná Tríbeča, k Tríbeču sa ani nedostanete. Naopak s pocitom stupňujúcej hrôzy čítate o tajomných psychiatrických diagnózach pacienta, ktorý sa kedysi v Tríbeči stratil s nijak nesúvislými o to však desivejšími nahrávkami rozhovorov s chorým V druhej časti spoznávate prostredie Tríbeča. V tejto časti sa mi najviac páčilo plastické zobrazenie prostredia. Autor vierohodne popísal všetky zákutia miest, dediniek a celkového okolia Tríbeča, čím príbehu vdýchol nielen život, ale i spojivo s ďalšou časťou príbehu.Druhá časť je vygradovaná vo veľkolepom Karikovskom finále, ktoré poukazuje na nevšednosť autora verne zobraziť silné momenty deja. Tretia časť začína ako spomínaná pesnička od skupiny Zrní "Hýkal" . Ako pod tichými optimistickými strunami gitár vzniká aj optimistický pohľad na dej poznačený viacerými vtipnými momentmi,v ktorých prevláda trochu stupídny, ale o to optimistickejší humor. Výrazy pri maringotke, kde sa stal z Andreja "ešte väčší blbec, než som myslel", prípadne "...napriek Kerčelovym radám ako niesť ruksak, som mal na strmine pocit, že ma preváži dozadu a skotúľam sa z kopca" a "Skurvená turistika" vyvoláva akúsi bujarú veselosť, až do času, keď sa začnú diať veci na oko nevinné, o to však desivejšie. A tak, podobne, ako v pesničke, dochádzame do deja plnej mystifikácie plného nepochopiteľných vecí, ktoré čitateľa núti pochybovať o všetkom, o príbehu, o postavách, o deji, o piesni, ktorá vhodne doplnila celý text a stala sa akýmsi nepísaným mottom záveru knihy. A trojka v znamení príbehu pokračuje, pretože Karika v úlohe rozprávača hrôzu a des pretavil do pomalej po kvapkách stupňujúcej sa hrôzy, ako keby autor chcel povedať "stále máš čas ukončiť čítanie, vzdať to". A vy v úlohe čitateľa, aj keby ste tak chceli urobiť, nemôžete. Tak ako Igora opantal Tríbeč, tak opantáva dej aj čitateľa knihy. A tak, kým úvod knihy s rekonštrujúcou budovou bývalej psychiatrie, dokumentmi, platňami, desivou nahrávkou na nich je desivý, druhá časť knihy s nápisom v turistickej knihe na Žibrici, totemami, hororovým zakončením v opustenej osade desivejšia, tak v závere ani nedýchate, ba priam pociťujete nepríjemné mrazenie. Ono sa v podstate nemusí nič diať, nemusí na vás vybafnúť strašidlo, nemusí v okolí vás hrmotať poltergeist, ani sa nemusí nik samovznietiť. Stačí zdanlivo nesúvislý rad udalostí, ktoré by ste si v inom čase, na inom mieste nevšimli. Stačí, keď číslo 4 neznamená nič, môže byť číslo 5, ba aj číslo , opäť spomínané, tri. Stačí, že sa môžete raz ocitnúť na Žibrici, raz na Veľkom Tríbeči, ráz niekde úplne inde. Píšem nezrozumiteľne? Veď o to ide - neznámo v deji, chaotický popis počtu ľudí, miestností v polorozpadnutom dome, fantastický zápis v turistickej knihe, hra svetiel, dieťa v modrej vetrovke - vyvolá rad zdanlivo nesúvislých udalostí, po ktorých sa budete báť viac ako pri nejakom huhňaní démona. Do toho niečo tajomné, čo vyvolá pocit úplného psychického opojenia románom. Čítate, rozmýšľate o deji a ste zmätenejší . Priam s túžbou očakávate záverečné defilé, ktoré všetko vysvetlí. No a vysvetlenie neprichádza, čo vyvoláva otázky, pochybnosti, ba až nedôveru. V závere posledná trojka - trojka zachránených, trojka pochybnosti. Vážne sa príbeh stal? Vážne hlavní hrdinovia prežili všetky útrapy a strasti zlomyseľnej hory? Vážne bol rozprávač pri zmysloch, alebo bol tiež psychický postihnutý útrapami, ktoré sa nemuseli stať, len boli výplodom nadrogovaného mozgu, ktorý si chcel vystreliť zo samotného spisovateľa? Alebo si vystrelil autor z nás všetkých, keď vymyslel príbeh, Igora, postavy, dej? Veď sám Jožko Karika priznáva v úvode knihy, že nepotrebuje námety od iných ľudí, má ich dosť, hoc nemá čas na ich spracovanie. Zrazu si nájde čas na to, aby sa stretol s chlapíkom, ktorému pri prvom pohľade očividne preskakuje, nemá nič okrem pár fotografií ? Riskoval by čas na takéto podnety? A čo ten koniec? Žiadne pátranie? Vážne by ste verili tomu, že zázračná záchrana troch ľudí nebude mať žiadne dozvuky, zvlášť, keď jeden z nich vykladá čosi o troch, štyroch, piatich ľuďoch? Nič v novinách, bulvári, ktorý zaznamenáva každú blbinu? Verte - neverte Fakt , alebo fikcia Dozviete sa na konci programu. Vlastne nie, nie je Jonathan Frakes, je len Jozef Karika, a vy ako čitateľ. Koniec zostáva len a len na nás. A tak to je lepšie. Každopádne nech je pravda akákoľvek, autor z nej vychádza ako víťaz. Vyvolal záujem o dej, vyvolal napätie, zobrazil plastický realitu deja, osoby, miestá i pravú nefalšovanú hrôzu stupňujúcu sa zo stránky na stranu. A nám čitateľom zostáva pocit doznievajúceho strachu, poverčivosť, nechuť vybrať sa po stopách autora v realite bez mystiky a hlavne zážitok. A tak to má pri horore byť. Dávam 100%