Science fiction 
Páči sa vám tento profil a chceli by ste mať podobný?
Založiť si profilPráve čítam
-
Acid For The Children (SK)
-
Dejiny peloponézskej vojny I-IV
-
Proti demokracii
-
Racionalita
-
Vzdělanost jako živý dialog s minulostí
Obľúbené literárne žánre
Obľúbení autori
Moje srdcovky
Moje čitateľské kolekcie
Moje aktivity
Kniha Hrdina a hriešnik je mimoriadne kvalitnou publikáciou najmä z troch dôvodov. Venuje sa analýze pomerne krátkeho obdobia rokov 1940/1941. Preto je možné získať pomerne detailný obraz o vojnovej Británii v uvedenom čase. Druhým dôvodom je autorova poctivá práca s archívnymi prameňmi verejného, ale i súkromného charakteru. V neposlednom rade je veľkým plusom takmer románové spracovanie dobových udalostí, ktoré prispieva k nesmiernej pútavosti knihy. Problémom knihy je – vzhľadom k obsahu – nie práve adekvátne zvolený názov. Churchill je predstavený ako politický hrdina a ako ľudský hriešnik. Niet pochýb o tom, že Churchill stál na správnej strane dejín a prispel k záchrane civilizácie v podobe, akej ju poznáme i dnes. Dôraz je však príliš kladený na takmer až mesiášsku úlohu britského premiéra a v konečnom dôsledku ide o pomerne jednostranný pohľad. Táto výčitka môže zaznieť najmä z radov kritikov Winstona Churchilla a nebude úplne nepravdivá. Je zrejmé, že cieľom publikácie nebolo celkové zhodnotenie jeho politického diela a odkazu, a v kontexte zamerania knihy na to nebol ani priestor. Kvôli vyváženejšiemu obsahu však autor mohol poukázať i na problematické imperialistické či rasové názory britského premiéra. Prirodzene, tieto názory nemožno hodnotiť dnešnými očami, najmä ak si uvedomíme, že v Churchillových časoch sa britské impérium len v Afrike tiahlo od Egypta na severe až po dnešnú Juhoafrickú republiku na samom juhu. Churchill sa narodil a žil v inom svete, než žijeme my a táto skutočnosť mohla byť v texte viac zdôraznená.
Prekladateľ Igor Otčenáš vykonal opäť raz skvelú prácu nielen samotným prekladom, ale i výberom textu.
Stendhalov román je zhmotnením toho, čo neskôr takmer k dokonalosti privedie Balzac a Dostojevskij. Autor diela Červený a čierny, podobne ako jeho mladší francúzsky súčasník, zobrazuje mravy svojej doby a detailne popisuje mašinériu francúzskej spoločnosti, ktorej fungovanie určujú nepísané pravidlá a ktorej štruktúru je takmer nemožné odhaliť. Stendhal nemá taký talent na povahokresbu, ako Balzac, no rozširuje svoje opisy postáv o introspekciu, ktorá v mnohom pripomína neskôr tvoriaceho Dostojevského. Hlavný hrdina si je vedomý svojich duševných vlastností, predstavujúcich prekážky na uplatnenie v tých kruhoch spoločnosti, do ktorých prirodzene nepatrí a v ktorých sa, vďaka súhre okolností, ocitol. Na strane druhej je natoľko ctižiadostivý nato, aby prekonal sociálnu determináciu, do ktorej sa narodil, že dokáže obratne využiť všetky možnosti, ktoré sa mu naskytnú. Tu zasa dokáže uplatniť tie vlastnosti, ktoré ho odlišujú od ľudí z prostredia, z ktorého pochádza. Dej má potrebnú dramatizáciu a záverečný psychologický boj hrdinu so sebou samým, je dostatočným dôkazom Stendhalovho majstrovstva.
Táto Ecova kniha je primárne určená historikom a teoretikom umenia. Výnimočné na nej je ale to, že prináša rozširujúce poznanie i ostatným čitateľom z radov ďalších humanitných, spoločenských či historických vied. Špeciálne vhodná je pre záujemcov o stredovek, najmä filozofov či teológov. Umberto Eco tvrdí, že estetické cítenie nebolo stredovekému človeku cudzie, avšak vnímanie krásy je do značnej miery dvojznačné. Na jednej strane slúži ako protiklad krutému svetu navôkol, na strane druhej však krása, najmä vo svojej materiálnej podobe, odvádzať pozornosť od krásy duchovnej, čiže od Boha samotného. Svet, keďže je produktom Božej tvorivosti, ani nemôže nebyť krásny; len je potrebné v ňom túto krásu správne identifikovať. Autor poukazuje na značný dlh stredoveku voči antike, od ktorej si spočiatku vypožičal proporčné, kvantitatívne vnímanie krásy. Stredovek postupne prichádza s vlastnými estetickými riešeniami a prechádza ku kvalitatívnej stránke krásy. Opäť si pomáha minulosťou, tentokrát kresťanskou interpretáciou novoplatonskej metafyziky do podoby metafyziky svetla. Keďže estetické vnímanie bolo i stredovekému človeku prirodzené, tak bol i pod vplyvom kresťanstva hnaný vnímať krásu ako symbol a alegóriu niečoho vznešenejšieho, ako je samotný krásny objekt. Podobne ako vo filozofii, je v stredovekej estetike zaujímavé vidieť analógie medzi koncepciami vrcholného stredoveku Tomáša Akvinského, so svojou snahou o objektivizáciu krásy na jednej strane, a medzi predstaviteľmi neskorej scholastiky, ktorí si začali pri vnímaní krásy viac všímať úlohu subjektu, intuície či mystiky. Krása a umenie sa neskôr už nechápu len v teoretickom, kontemplatívnom zmysle, ale aj ako praktická, služobná zručnosť. Nastupujúca renesancia a humanizmus odhalila viacvýznamovosť umenia, ktoré začína byť vnímané i mimo rámca klasického západného stredovekého kresťanstva.
Neromán Veroniky Šikulovej dobre vystihuje jeho názov, ktorý presne popisuje opakujúce sa prvky či motívy v živote každého človeka. Ide v podstate o neštruktúrovanú a nesystematickú autobiografiu. Čitateľa zaujmú osobné, autentické spomienky autorky na otca, ale i otvorené priznanie sa k úzkostiam a nespavosti, ktoré sprevádzali jeho smrť a dcérine vyrovnávanie sa s ňou. Kompozične Šikulovej dielo vzdialene pripomína poviedkový román Michala Hvoreckého Naum, keďže niektoré dlhšie kapitoly zobrazujú samostatné epizódy života na úpätí Malých Karpát. Na strane druhej sa Šikulovej podarilo zobraziť atmosféru modranského prostredia a života takmer tak živo a pútavo, ako to urobil vo svojich dielach Južná pošta či Pomocník, pri popise juhu stredného Slovenska, Ladislav Ballek. Vulgarizmy sa dnes už v literatúre považujú sa niečo prirodzené a výhrady voči nim si vysluhujú negatívne označenie zbytočného moralizovania. Ale i napriek tomu si myslím, že v Šikulovej prípade sa im v niektorých prípadoch dalo vyhnúť a často pôsobia prvoplánovo. Celkovo dielo Tremolo ostinato predstavuje nenáročné, oddychové čítanie, ktoré nám pripomenie podobnosti našich životov, spoločné trápenia a radosti, a pôsobí na čitateľa terapeuticky tak, ako nepochybne pôsobilo na autorku pri jeho samotnom vznikaní.
Freudova kniha Mojžiš a monoteizmus je poslednou, ktorú počas svojho života napísal a vydal. Možno ju teda považovať za čiastočné vyvrcholenie jeho diela. O Freudovi som mal pred čítaním tejto knihy iba všeobecné a neucelené poznatky. Kniha nie úplne naplnila moje očakávania, ale na druhej strane je potrebné povedať, že jej autor ostal verný a konzistentný voči svojej dovtedajšej tvorbe, ktorú však viackrát modifikoval. Freud začína so známym historickým faktom o tom, že faraón Achnaton sa snažil v starovekom Egypte nahradiť polyteizmus určitou formou monoteizmu. Následne tvrdí, že Mojžiš bol kňazom, respektíve prívržencom tohto nového kultu a po smrti faraóna bol nútený opustiť Egypt. Rakúsky psychoanalytik je natoľko korektný, že si uvedomuje, že jeho verzia predstavuje konštrukciu udalostí a nie ich rekonštrukciu. Nie veľmi presvedčivo pôsobí konštrukcia vzniku samotného judaizmu, ktorého prvotná forma sa mala pôvodne zlúčiť s iným kultom prítomným v danom geografickom prostredí. Egyptský Mojžiš mal byť zavraždený prívržencami tohto novovzniknutého náboženstva a následne vznikla, z pocitu viny, i legenda o biblickom Mojžišovi. Nasledujúca časť, v ktorej Freud aplikuje svoju psychológiu osobnosti na formovanie judaizmu a kresťanstva, patrí k najvydarenejším častiam knihy a prináša zaujímavé postrehy o podstate a funkcii týchto náboženstiev. Kniha Mojžiš a monoteizmus tak v závere naznačuje i podstatný rozdiel medzi judaizmom a kresťanstvom, z hľadiska ich osudov a úlohy vo svetových dejinách.
Kniha Lukáša Onderčanina je napísaná a spracovaná veľmi dobre. Okrem samotného textu, ktorý epickou formou podáva reálne udalosti, je kniha doplnená o dobové fotografie a ukážky dokumentov viažucich sa k samotnej téme. Táto problematika našich dejín nie je veľmi známa a voľne dostupných informácii k nej tiež nie je veľa. V Českej republike vyšla k tejto téme v roku 2020 kniha Jaromíra Mareka s názvom Interhelpo. Niekoľko postrehov z čítania: samotnému rozhodnutiu odísť z Československa sa nemožno čudovať. Ľudia, ktorí doma trpeli biedou, takýmto odchodom nemali čo stratiť a nádej, nech je akokoľvek nejasná a neistá, je dostatočným motívom. Skôr ma prekvapila odvaha, ktorou prijali takého rozhodnutie. Mnohí to skoro oľutovali a vrátili sa domov, kde ich čakalo aspoň známe prostredie. Balzac mal pravdu, keď vravel, že niektorí ľudia – najmä starší – sú ako kvety, ktoré keď presadíte, už sa neuchytia. To, že v daných podmienkach a napriek všetkým protivenstvám, dokázali členovia postaviť a udržiavať fungujúce družstvo, je obdivuhodné. Svedčí to o nesmiernej sile človeka vymaniť sa z mnohých obmedzení, ktorým musí čeliť. Svoj osud však po sfunkčnení družstva nemali vo svojich rukách. Politika, ktorá sprevádzala existenciu družstva po celý čas, je samostatnou kapitolou. My, po dejinnej skúsenosti s komunizmom, vieme už jasnejšie rozpoznať kroky, ktoré nakoniec viedli k likvidácii družstva. Koncentrácia moci, čo prirodzene nie je iba črtou komunizmu, je najväčším nepriateľom demokracie. Keď družstvo prišlo o plody svojej práce a moc o sebe rozhodovať, nemalo už čo udržiavať jeho existenciu. Menšie spoločenstvá potrebujú cítiť zodpovednosť za svoje rozhodnutia a byť čo najviac autonómne. Ukazuje sa tu už i problematika populizmu, ktorý koncentruje moc pod zámienkou počúvania hlasu ľudu, v konečnom dôsledku rozhoduje o ňom bez neho a nedovolí mu rozhodovať samostatne.
Scheidelova publikácia je vyslovene odborná. To znamená, že v nej možno nájsť množstvo informácií, týkajúcich sa ekonomickej nerovnosti, nielen z odboru histórie, ale i sociológie, antropológie či archeológie. Ďalším znakom odbornosti je autorova opatrnosť pri formulovaní záverov. Napriek nesmiernemu počtu nahromadených dát si Scheidel uvedomuje komplexnosť a náročnosť zvolenej témy a hlavné tézy knihy sú dôkladne a precízne zdôvodnené. Citáty z dobových archívnych prameňov dokresľujú hlavnú ideu textu, ktorou je historické poučenie, že významné zníženie nerovnosti je možné len za cenu veľkého utrpenia, bolesti a triumfu smrti. To nás privádza k ďalším úvahám. Je nerovnosť niečo prirodzené? Zdá sa, že áno. Každý z nás má iné potreby či záujmy a tieto sa prirodzene prejavujú aj v rozličnom vzťahu k ekonomickým okolnostiam. Samozrejme, hovoríme tu o nerovnosti, ktorá je akceptovateľná tými, ktorých sa týka. Vzhľadom na to, je teda možno snaha o čo najväčšiu ekonomickú rovnosť dokonca nežiaduca. Pri pohľade na svet a jeho dejiny – a učia nás to i veľkí literáti ako Balzac – je zrejmé, že spravodlivosť nie je cnosť, ktorá by vo svete vládla. To určite nie je výzva na rezignáciu. No namiesto utopických snáh o dokonalú spoločnosť možno postačí vlastná aktivita na zlepšovaní nášho okolitého sveta.
Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Kniha významnej francúzskej politologičky je voči islamu pomerne drsná. Za problém považuje nekritický postoj moslimov ku Koránu a Mohamedovi, ale i uzavretosť samotného islamu, ktorá umožňuje jeho neustály konzervatívny výklad. Problematické je podľa autorky i schvaľovanie násilia, prítomné v samotnom jadre islamu, ktoré nie je, tak ako v kresťanstve, doplnené a nahradené prikázaniami lásky. Autorka upozorňuje i na často naivný pohľad nemoslimov na islam, ktorý sa snaží odlíšiť islam ako náboženstvo, od islamizmu ako politického a ideologického hnutia. V islame je však náboženstvo nutne prepojené s politikou. Tento pohľad podporujú i niektorí moslimskí intelektuáli, ktorí však podľa autorky už do istej miery zdieľajú liberálne hodnoty západnej spoločnosti. Tento fakt podľa Laurentovej len potvrdzuje skutočnosť, že učenie islamu je nezlučiteľné s liberálnymi hodnotami, ktoré napriek všetkej problematickosti pochádzajú z kresťanského učenia o slobode človeka. Autorka popisuje absenciu prirodzených práv v islame, ako i náboženskú neznášanlivosť moslimov. S moslimami je však potrebné naučiť sa žiť v mieri. Ponúka Laurentová teda nejaké riešenie? Zaujímavým sa zdá návrh, aby asimilácia moslimov v západných krajinách prebiehala na základe toho, že sú občanmi štátu a nie na základe ich náboženskej príslušnosti, vďaka ktorej by im mali byť priznané špeciálne práva. V podstate ide o odmietnutie islamu, ale nie moslimov. Autorka prísne odsudzuje teokratickú nenávisť voči moslimom. Netreba si zakrývať oči pred neprijateľnosťou islamu, ale je potrebné byť otvorený voči moslimov. Autorka nakoniec sama priznáva, že najmä činy Islamského štátu podnietili kritickú diskusiu i v samotnom islame. Laurentovej prístup k moslimom je tak príkrejší ako napríklad postoj Habermasa či Derridu, ktorí sa dokázali zhodnúť na univerzálnom koncepte pohostinnosti, ktorý by mohol byť motívom, na ktorom by prebiehal medzináboženský kontakt. Laurentová považuje tento koncept, kvôli špecifikám islamu, za nedostatočný. Kniha je výborným sprievodcom i súčasným islamom a na jeho základe je možné si urobiť obraz o problémoch a situácii arabského sveta.
Klasické dielo, ktoré je ale prekvapivo jednoduché na čítanie a predstavuje hodnotnú oddychovú literatúru. City hlavného hrdinu sú vyjadrené veľmi autenticky a mnohé z nich budú čitateľovi známe a pochopiteľné. Goethe ich spolu s intímnejšími scénami opisuje intenzívne, ale bez toho, aby boli zbytočne explicitné. Zaujímavé sú i dejové odbočky, ktoré zdôrazňujú rozpoloženie Werthera a zároveň prispievajú k definovaniu osobitostí danej doby, čo je tiež jedným z cieľov autora. Záver diela je pomerne dramatický a vyvoláva napätie. Kniha je vhodná i pre čitateľov súčasnej literatúry, keďže ponúka porovnanie rôznych spracovaní veľmi častej témy literatúry vôbec.
Herzog, román o potulnom intelektuálovi židovského pôvodu, vás zavedie do Ameriky 60. rokov 20. storočia. Teda skôr do vnútorného sveta hrdinu tohto románu. Z hľadiska deja sa toho v knihe až toľko nestane. Autor striedavo opisuje (mo)mentálny stav Mosesa Herzoga a zároveň dáva nahliadnuť do osobnej histórie hrdinu. Moses je uznávaný spisovateľ a akademik, poznačený krízou stredného veku, ktorý vedie nie príliš úspešný osobný život. Zaujímavou črtou knihy sú fiktívne listy, ktoré Moses píše akoby mimovoľne, aj v priebehu iných činností. Listy sú venované rôznym verejne známym osobám, alebo osobám z Herzogovho života. Tieto prúdy myšlienok, ktoré hrdina produkuje, sa bežne interpretujú ako príznak psychózy, ktorou mal trpieť. Rozhodne sú však dôkazom bohatého vnútorného života, a ich pestrosť a prenikavosť stoja v kontraste s ťažkopádnosťou Mosesa v reálnom živote. Moses Herzog je absolventom sociológie a antropológie, avšak idey v jeho listoch presahujú spoločensko-vedný obsah a potešia každého humanitne orientovaného čitateľa.
Román Herzog sa nečíta ľahko a je potrebné sa adaptovať na daný spôsob písania. Dejové línie, ktoré sa v knihe objavujú, majú skôr epizódny charakter a pomáhajú nahliadnuť do sveta hlavného hrdinu.
