„Trieda pre mladý ľudský odpad“ – s týmto pomenovaním špeciálnej triedy pre deti s poruchami správania sa stretávame v knihe Spratek od Torey L. Hayden, ktorá nám predstavuje bolesťou poznačené životy deviatich detí. Jeden z nich však vyčnieva oveľa viac než by si ktokoľvek prial a je dôkazom toho, že nech sú vaše životné skúsenosti akokoľvek rozsiahle, nič vás nepripraví na to, čo môže prísť nabudúce.
Hrdinkou knihy Spratek je šesťročné dievča Sheila, ktoré je napriek stále prítomnej krutosti v jej živote malou bojovníčkou. Ide o jedno z problémových detí, ktoré sa dostáva do špeciálnej triedy práve k Torey. Napriek tomu, že je pre Sheilu ťažké adaptovať sa v novom prostredí, postupne a malými krokmi si so svojou špeciálnou pedagogičkou buduje veľmi silný a dôverný vzťah. Tá vďaka tomu za krátky čas odhaľuje, že ide nielen o mimoriadne nadané dieťa, ale aj srdcervúce detaily Sheilinej osobnej temnoty.
Na začiatku som od knihy nemala žiadne očakávania, ale už pri prvom strete s deťmi som si uvedomila, že čítanie nebude jednoduché. Deti, ktoré sa u Torey v triede stretli boli vo veku od šesť do deväť rokov a mali rôzne problémy – násilné chovanie, autizmus, elektívny mutizmus, detskú schizofréniu, prešli si sexuálnym zneužívaním a jedno z nich dokonca spáchalo pokus o samovraždu – dvakrát! Už pri ich prvom predstavení a zoznámení sa s ich osudmi mi teda došlo, že pôjde o veľmi náročné čítanie. Nie štýlom písania autorky, ale práve kvôli emóciám, ktoré samotné čítanie príbehu vyvoláva. Príbeh je napísaní v prvej osobe, veľmi pútavo a aj napriek tomu, že by ste chceli príbeh prečítať na „jedno posedenie“, nakoniec si ho musíte dávkovať po častiach. Často som potrebovala spracovať dej a emócie, ktoré vo mne kniha vyvolala a najlepšie bolo jednoducho ju odložiť na celý zvyšok dňa. Čitateľ teda dostáva hneď na samom začiatku knihy „facku emócii“, aby mu bolo jasné, že nepôjde o oddychové čítanie. Pravda je taká, že kým prídete na koniec, emočne vás vyžmýka a ani dlho po tom, čo si utriete poslednú slzu vám nedovolí prestať na ňu myslieť.
Nakoniec by som teda povedala, že kniha ma svoje pozitíva, ale aj negatíva. Pozitívne môžeme hodnotiť pedagogické metódy a postupy o ktorých sa v príbehu dočítame, samotné odhodlanie pedagogičky a zvládanie náročných situácii. Na druhú stranu sa nám rozum pozastavuje pri nečinnosti ďalších kompetentných ľudí. Vidíme zlé životné podmienky v ktorých dieťa vyrastá, ale nikto ju z nich nevyjme. Vidíme veľa varovných signálov v správaní dieťaťa, ale nikto ich nerieši. Nikto sa nepýta na dôvody. Vidíme ako všetci opisujú statočnosť Sheily po sexuálnom napadnutí, ale nikde sa už nedočítame, že dostáva terapiu. Dokonca ani Torey neurobila nič, keď Sheila rovno pred ňou uzamkla všetky emócie v sebe. A potom sa považuje sa úspech, keď Sheila konečne začne plakať, pretože si spomenula a pripustila svoju traumu. Vravím si, že to je ten moment, kedy je dôležité pracovať s tou bolesťou, ktorú v sebe znovu objavila a ktorá sa k nej teraz bude neustále vracať.
Napriek uvedenému, príbeh naozaj odzrkadľuje to, ako to v skutočnosti chodí. Vidíme úprimnú spoveď pedagogičky, ktorá príbeh v žiadnom prípade neprikrášľuje, ale sama si pripúšťa pochybenie. Sama sa zamýšľa nad tým, či neprekročila tú jednu pomyslenú hranicu a neublížila tým dieťaťu ešte viac. Toto autobiografické dielo by si preto mal prečítať každý kto chce pracovať ako špeciálny pedagóg. Možno je to príbeh miestami odstrašujúci, ale ukazuje nám, že aj toto je realita. Knihu by som však odporučila aj hocikomu inému, kto sa práci s deťmi ani len nepriblížil. Mohla by tak slúžiť k otvoreniu očí, že to nie deti, ale my dospelí vo väčšine prípadov môžeme za to, že dostávajú nálepky „zlé, neposlušné, nezvládnuteľné deti“. Pretože keď sa s vami život nemazná, ani vy svojmu okoliu nič neuľahčíte.