,,Profesor je u seba. Stačí zaklopať,“ asistentka sa naklonila, aby tak urobila. ,,Nie,“ prudko vyhŕkla. ,,Ja sama.“ Žena na ňu podozrievavo fľochla, ale napokon odišla. Marianna sa stále nevedela odhodlať. Niekoľkokrát odmerala krokmi vzdialenosť od steny k oknu, no pred dverami zakaždým zaváhala. Napokon sa nadýchla a konečne zaklopala. Slabučko, akoby dúfala, že ju nezačuje. Nič. Odhodlala sa. Teraz alebo nikdy! Zaklopala nástojčivejšie. ,,Ďalej,“ začula spoza dverí. Ruka obliata studeným potom sa jej na kovovej kľučke pošmykla, otvorila až na druhý pokus. Profesor sedel za stolom tvárou ku dverám, niečo písal, okuliare sa mu skĺzli až na konček nosa. ,,Prosím,“ zamumlal bez toho, žeby na ňu pozrel. ,,Dobrý deň,“ hlas sa jej triasol. Zdvihol pohľad, premeral si ju od hlavy po päty. Zdalo sa jej, že sa očami na sekundu zastavil na jej prsiach. ,,Sadnite si,“ rukou ukázal na stoličku oproti stolu. Kým k nej kráčala, podlamovali sa jej kolená. Miko pokojne sedel oproti nej s kamennou tvárou – ako zvyčajne. ,,Čo potrebujete?“ ,,Nadnes ste si ma predvolali,“ bľabotala, akoby sa dostavila na policajnú stanicu. ,,Aha,“ pravou rukou sa načiahol za diárom a nalistoval si poznámky. Zatvoril ho, zaklonil sa na stoličke, prekrížil ruky a zabodol do nej pohľad. ,,Tak vy ste tá študentka, ktorá si chodí na moje prednášky pospať.“ ,,Bolo to len raz...“ Nedal jej dohovoriť: ,,To spávate aj na iných prednáškach?“ ,,Nie,“ ohradila sa. ,,Takže len na mojich?“ ,,Tak som to nemyslela.“ ,,Tak ako ste to mysleli?“ Vysvetľovať niečo Mikovi bolo rovnako ťažké, ako robiť drepy v idúcom výťahu. ,,Bola som vyčerpaná,“ profesor ju vôbec nepovzbudzoval, hľadel na ňu chladným pohľadom, ,,práve som sa sťahovala.“ ,,Sťahovali?“ ,,Áno. Z podnájmu do ateliéru. Celý deň sme prenášali nábytok,“ trochu zveličovala. ,,A potom som celú noc upratovala,“ dodala. ,,Prenajali ste si ateliér? To je dobre. Ale na prednáškach mi spávať nebudete, nech by ste robili do rána čokoľvek.“ ,,Viac sa to nestane.“ ,,Máte tu index?“ Hrabala sa v kabelke, napokon ho vylovila. Listoval v ňom mlčky, s kamennou tvárou. Potom sa obrátil k monitoru počítača, prstami rýchlo prechádzal po klávesnici, zdalo sa, že na ňu úplne zabudol. ,,Nemáte najhoršie výsledky,“ nečakane ju pochválil. Pozrel na ňu: ,,Tak dobre. Zatiaľ to necháme tak, ale nech sa vám to viac nestane. Berte to ako výstrahu.“ ,,Ďakujem,“ neisto vstala a rýchlo odkráčala. ,,Dovidenia,“ obzrela sa medzi dverami. Miko ju odprevádzal pohľadom, s hlbokou vráskou medzi očami. Ktovie, čo si o nej myslí?! Ale aj tak sa jej uľavilo. Má to za sebou. Nervózne napätie vystriedala úľava a s ňou slabosť. V čakárni sa držala len silou vôle, túžila zaľahnúť a spať. Lekárka jej naordinovala antibiotiká. Bol najvyšší čas, cestou si vyzdvihla lieky, dokúpila panadol a digitálny teplomer. Doma sa zamkla a zo zámky vybrala kľúč. To kvôli Alexovi. Strčila si teplomer pod pazuchu. Telo ju neklamalo, naozaj má teplotu. Do úst si vhodila tabletku s antibiotikom a jeden panadol, zapila a zabalila sa do prikrývky. Okamžite zaspala. Prebudila sa ešte raz, aby si uvarila čaj, zobrala ďalšiu dávku a znova zaspala. Nevládala vstať, jesť, bdieť, našťastie, ani myslieť. Keď nad tým neskôr premýšľala, neprichádzala na to, čo ju v noci prebudilo. Asi ten dych. Trhaný, znásobený tichom tmy do desivej intenzity. Otvorila oči, spočiatku nič nevidela. Dýchanie prichádzalo zhora, s hrôzou si uvedomila, že v izbe nie je sama. Niekto je tam, niekto ju pozoruje. Očami zaregistrovala tmavú vysokú postavu, s bledou machuľou tváre. Srdce sa jej nekontrolovane rozbehlo, dych sa zasekol. Nemohla dýchať. A nad ňou sa týčil diabol. Zavrela oči a z celej sily tlačila k sebe viečka. Okrem desivého strachu necítila nič. Je to len sen a ja sa o chvíľu zobudím, nahovárala si. Márne. Jej telo stuhlo v jednom kŕči. Zmeravela, stiahnutá do seba, stuhnutá ako vypálený hlinený nepodarok. Už-už sa rozpadne na malé kúsky. Aj so zavretými očami vedela, že tmavá postava sa nad ňou nakláňa. Začala sa potiť a triasť. Niekoľko sekúnd sa nedialo nič, nato začula šuchot a vzápätí zavládlo hrozivé ticho. Naplo ju na vracanie. Chvíľu ešte čakala, ale počula len vlastný trhaný dych. Teraz alebo nikdy! Prudko otvorila oči. Nič, len tma. Zhúžvala do dlaní cíp prikrývky a pohľadom opatrne prechádzala po izbe. Pomaličky sa nadýchla a vydýchla. Neodvážila sa vstať, neodvážila sa zatvoriť oči. Nehybne ležala a modlila sa, aby ju oslobodilo svitanie. S ustupujúcou nocou kŕč, do ktorého mala zakliate telo, pomaličky povoľoval. Vystrašene sa dívala okolo seba, ale v miestnosti naozaj nikto nebol. Pomaly vstala a opatrne obišla celý ateliér. Ani v kuchynke sa nik neskrýval, ani v kúpeľni. Všetko sa jej len prisnilo. Neuveriteľné! Mala by zájsť k psychoanalytikovi. Tie desivé sny nie sú normálne. Choré dievčatko, imaginárne rozhovory so ženou na plátne a teraz ešte toto. Vysokánsky čierny chlap s bielou nejasnou tvárou. Čo sa to s ňou robí? Žije predsa všedným životom, s bežnými starosťami. Pokiaľ vedela, nik z rodiny netrpel duševnou chorobou. Alebo len blúzni z horúčky? Možno to spôsobil stres, nepokoj, ktorý v nej driemal, odkedy si pamätala. Brieždilo sa a ona bola unavená, akoby celú noc preflámovala. Sťažka si sadla na posteľ a pomaly sa upokojovala. Je to sila, ale asi jej fakt šibe, pripúšťala. Pohľadom zaletela k stojanu. Stuhla. Paralizovaná hľadela na sústavu doštičiek, ktoré ešte včera držali portrét z pivnice. Obraz tam nebol!