Kto nezažil, ten nevie, čo sa v takých prípadoch premelie v prvých minútach žene hlavou. Ani ja som si nič podobné nedokázala predstaviť, i keď som tieto príbehy, každý iný a pritom rovnaký, neraz počula. Boli všade okolo mňa. Najprv v nich figurovali naše mamy, susedy, známe, neskôr už aj kamarátky alebo rovesníčky. A kto zažil, ten vie, že kým sa nepotvrdí, že ide o voľačo neškodné, stane sa hrčka stredobodom vesmíru, centrom všetkých myšlienok, ktoré majú len jedno vyústenie – čo keď dôjde na najhoršie? K panickému strachu sa pridruží akési šialené bilancovanie života, čo som stihla a čo nie, čo som urobila dobre a čo nie, čo som zažila a čo nie... Všetko sa odohráva v divokej rýchlosti preklepnuté otázkou „Prečo ja?“ Privolala som si ju? Som nevďačná? Môžem si za hrčku sama?