Piata kapitola

Chodník na úbočí útesov bol vždy strmý, ale vyliezla som po ňom už trilión ráz, so starou mamou či bez nej, ale nikdy som sa necítila takto. Už ma netrápil iba kašeľ a boľavé svaly. Krútila sa mi hlava a v žalúdku mi začalo tak bublať, že som sama sebe pripomínala Meg Ryanovú vo filme Francúzsky bozk potom, keď zjedla všetok syr a dostala záchvat, lebo neznášala laktózu. (Na starého chlapa je Kevin Kline v tom filme naozaj rozkošný.) A tieklo mi z nosa. Niežeby som len trošku poťahovala nosom. Utierala som si ho do rukáva mikiny (odporné). Nemohla som dýchať, musela som mať otvorene ústa, a preto som kašľala ešte väčšmi a neuveriteľne ma bolelo na prsiach. Snažila som sa spomenúť si, čo oficiálne zabilo tie decká, ktoré nedokončili premenu na upírov. Dostali infarkt? Alebo sa ukašľali a usmrkali na smrť? Prestaň na to myslieť! Potrebovala som nájsť starú mamu Redbirdovú. Vždy sa na ňu dalo spoľahnúť, že otázku nikdy nenechá bez odpovede. Stará mama Redbirdová chápala ľudí. Tvrdila, že vďaka tomu, lebo nestratila spojenie so svojim čerokézskym dedičstvom a s vedomosťami svojich pramatiek, múdrych žien, ktoré mala v krvi. Ešte aj teraz som sa musela pousmiať pri predstave, ako sa zakaždým zamračila, keď prišiel na pretras môj nevlastný lúzer (okrem nej žiaden dospelák nevie, že ho tak volám). Stará mama Redbirdová tvrdila, že krv múdrych žien Redbirdových očividne preskočila jej dcéru, ale vraj iba preto, lebo si šetrila mimoriadnu dávku starobylej čerokézskej mágie pre mňa. Ako malé dievčatko som nespočetne veľa ráz kráčala po tomto chodníku, držiac sa starej mamy za ruku. Potom sme ležali na pestrofarebnej deke na lúke s vysokou trávou a pestrými kvetmi a kŕmili sme sa dobrotami, zatiaľ čo mi stará mama rozprávala príbehy o Čerokézoch a učila ma záhadne znejúce slová ich jazyka. Keď som sa vliekla hore kľukatým chodníkom, zdalo sa mi, akoby sa tie starobylé príbehy krútili v mojej hlave ako dym z obradného ohňa... Jedným z nich bol aj smutný príbeh o tom, ako vznikli hviezdy, keď pristihli psa pri krádeži kukuričnej múky a kmeň ho zbičoval. Keď pes zavýjajúc utekal do svojho domova na severe, múka sa rozsypala po oblohe a pretože bola čarovná, vznikla z nej Mliečna dráha. Alebo ako veľká kaňa svojimi krídlami vytvorila hory a údolia. Najradšej som mala príbeh o mladej žene-slnku, ktorá žila na východe, a o jej bratovi-mesiaci, ktorý býval na západe, a o tom, že stará mama Redbirdová je potomkom dcéry slnka. ,,Nie je to čudné? Aj ja som Redbirdová a dcéra slnka, ale premieňam sa na nočnú obludu." Uvedomila som si, že rozprávam nahlas, a prekvapilo ma, že môj hlas znie tak slabo, hoci tie slova sa okolo mňa ozývali, akoby som rozprávala vo vibrujúcom bubne. Bubon... To slovo mi pripomenulo zhromaždenia, na ktoré ma stará mama brávala, keď som bola malá, a moje myšlienky vdýchli tej spomienke život. Skutočne som počula rytmické dunenie obradných bubnov. Obzerala som sa, žmúriac ešte aj pred slabým svetlom umierajúceho dňa. Oči ma štípali a zrak som mala nanič. Vôbec nefúkalo, ale tiene skál a stromov akoby sa pohybovali... predlžovali... a načahovali sa ku mne. ,,Stará mama, bojím sa..." kričala som, otriasajúc sa kašľom. Duchov zeme sa netreba báť, vtáčatko Zoey. ,,Stará mama?" naozaj som počula jej hlas, ktorý ma volal prezývkou, alebo to bola iba čudná ozvena z mojich spomienok? ,,Stará mama?" zavolala som znova, zastala a čakala som na odpoveď. Nič. Nič, okrem vetra. U-no-le... čerokézsky názov vetra mi preplával mysľou ako napoly zabudnutý sen. Vietor? Nie, počkaj! Ešte pred chvíľkou vôbec nefúkalo, ale teraz som si musela jednou rukou držať čiapku a druhou odhŕňať vlasy, ktoré mi divo šľahali do tváre. Potom som ich vo vetre začula - čerokézske hlasy, ktoré spievali v rytme obradných bubnov. Cez závoj vlasov a sĺz som zazrela dym. Orechovo sladká vôňa borovicového dreva mi napĺňala otvorené ústa a zacítila som chuť táborových ohňov mojich predkov, zhíkla som a snažila som sa lapiť dych. Vtedy som ich pocítila. Boli všade okolo mňa, takmer viditeľné tvary, mihotajúce sa ako vlny horúčavy stúpajúce v lete z asfaltky. Vnímala som, ako sa ku mne tlačia, keď elegantnými zložitými krokmi krúžili okolo tieňa čerokézskeho táborového ohňa. Pridaj sa k nám, u-we-ts-a-ge-ya... pridaj sa k nám, dcérka... Čerokézski duchovia... topím sa vo vlastných pľúcach... hádka s rodičmi... môj starý život sa mení... Bolo toho jednoducho priveľa. Rozbehla som sa. Overila som si, čo nás učili na biológii: ak sa človek ocitne v situácii, keď si musí vybrať medzi útekom alebo útokom, rozhodujúci je adrenalín. Hoci som čakala, že mi praskne hrudník a pripadalo mi to, ako keby som sa pokúšala dýchať pod vodou, vybehla som poslednú a najstrmšiu časť cesty, akoby otvorili všetky obchody v nákupnom stredisku a dávali topánky zadarmo. Lapajúc po dychu som sa tackala po chodníku - vyššie a vyššie - a snažila som sa zbaviť desivých duchov, ktorí sa vznášali okolo mňa ako hmla, no namiesto toho, aby som ich nechávala za sebou, zdalo sa, že bežím hlbšie do ich sveta dymu a tieňov. Umieram? Takto sa to stane? Preto vidím duchov? Kde je to biele svetlo? V totálnej panike som sa vrhla dopredu a divo som rozhadzovala rukami, akoby som mohla odohnať tú hrôzu, ktorá ma prenasledovala. Nevšimla som si koreň, ktorý vytŕčal z udupaného chodníka. Načisto dezorientovaná som sa snažila zachytiť, ale všetky moje reflexy sa stratili. Dopadla som tvrdo. V hlave som pocítila ostrú bolesť, ale iba na moment, a potom ma pohltila čierňava. Prebúdzanie bolo zvláštne. Očakávala som, že ma všetko bude bolieť, najmä hlava a hruď, no namiesto bolesti som cítila... cítila som sa dobre. Vlastne lepšie ako dobre. Nekašľala som. Ruky a nohy som mala čudne ľahké a teplé, ako keby som sa za chladného večera práve ponorila do horúceho kúpeľa. Ako to? Prekvapene som otvorila oči. Hľadela som do svetla, od ktorého ma napodiv neboleli oči. Namiesto žiarivého slnka pripomínalo skôr svetlo sviečok presvitajúce odkiaľsi zhora. Posadila som sa a uvedomila som si, že sa mýlim. To svetlo nesmerovalo dolu. Ja som stúpala nahor k nemu! Idem do neba. Nuž, niekoho to môže aj šokovať. Pozrela som dolu a zbadala som svoje telo! Ja alebo to... alebo... čo to bolo, ležalo strašidelne blízko pri okraji útesu. Moje telo bolo celkom nehybné. Čelo som mala poranené a dosť krvácalo. Krv stekala do pukliny v skale a tenký červený pramienok akoby kvapkal do srdca útesu. Bolo neuveriteľne čudne hľadieť dolu na seba. Nebála som sa. Ale mala by som sa predsa báť, či nie? Neznamená to, že som mŕtva? Možno teraz lepšie uvidím čerokézskych duchov. No ani táto myšlienka ma nevyľakala. Vlastne som vôbec nemala strach, cítila som sa skôr ako pozorovateľ, ako keby sa ma to vôbec netýkalo. Svet sa mi z tejto perspektívy páčil - bol iskrivý a nový, no moju pozornosť stále priťahovalo moje telo. Zniesla som sa bližšie k nemu. Dýchala som krátkymi, plytkými dychmi. Vlastne moje telo tak dýchalo, nie ja. (Ako si v tejto situácii nepopliesť gramatiku?) A ja/ona nevyzerala dobre. Ja/ona bola cela bledá a pery mala modré. Hej! Biela tvar, modré pery a červena krv! Som vlastenec či čo? Zasmiala som sa a bolo to ohromné! Prisahám, že som videla vlastný smiech, ako sa vznáša okolo mňa ako obláčiky, keď fúknete do púpavy, ibaže neboli biele, ale belasé ako poleva na narodeninovej torte. Fíha! Kto mohol vedieť, že udrieť si hlavu a odpadnúť bude také zábavné? Rozmýšľala som, či by to bolo rovnaké, keby som bola nadrogovaná. Polevový smiech sa stratil a začula som krištáľový zvuk tečúcej vody. Posunula som sa bližšie k svojmu telu a videla som, že to, čo som najprv považovala za puklinu v zemi, je vlastne úzka roklina. Zvuk tečúcej vody prichádzal odtiaľ. Zvedavo som nakukla dolu – iskrivé strieborné obrysy slov vychádzali z vnútra skaly. Napínala som uši, aby som ich počula, a odmenil ma slabý šepotavý striebristý zvuk. Zoey, vtáčatko... poď ku mne... ,,Stará mama!" zakričala som do trhliny v skale. Moje slová boli jasno fialové a naplnili okolité povetrie. ,,Si to ty, stará mama?" Poď ku mne... Striebro môjho viditeľného hlasu sa zmiešalo s fialovou a moje slová nadobudli farbu ligotavých levanduľových kvetov. Bolo to znamenie! Tak ako sprevádzajúci duchovia, v ktorých čerokézsky ľud veril po stáročia, stará mama Redbirdová mi hovorila, že mám ísť dolu do skaly. Bez ďalšieho váhania sa môj duch vrhol do priepasti za stopou mojej krvi a striebornou spomienkou starej maminho šepotu, až kým som neprišla na hladké dno jaskyne. Uprostred bublal malý potôčik a vychádzali z neho cinkotajúce úlomky viditeľného zvuku, žiarivé a sfarbené ako sklo. Zmiešané so šarlátovými kvapkami mojej krvi osvietili jaskyňu mihotavým svetlom, ktoré malo farbu suchého lístia. Chcela som si sadnúť k bublajúcej vode, aby som sa prstami dotýkala vzduchu okolo nej a hrala sa s časticami jej hudby, ale hlas ma znovu zavolal. Zoey Redbirdová... nasleduj ma za svojim osudom... A tak som kráčala popri potôčiku za volaním tej ženy. Jaskyňa sa zúžila do okrúhleho tunela. Krútila sa a stáčala dookola v miernej špirále a zrazu vyústila pri stene pokrytej vytesanými symbolmi, ktoré mi pripadali známe a zároveň cudzie. Zmätene som hľadela, ako potôčik steká do pukliny v stene a mizne. Čo teraz? Mám ho sledovať? Obzrela som sa naspať do tunela. Nebolo tam nič okrem tancujúceho svetla. Otočila som sa k stene a akoby ma zasiahla elektrina. No toto! Pred stenou sedela žena s prekríženými nohami. Mala biele šaty so strapcami a na nich korálikmi vyšívané rovnaké symboly, aké boli na stene za ňou. Bola fantasticky krásna, s dlhými rovnými vlasmi, takými čiernymi, až sa zdalo, že sú miestami modré až fialkasté ako havranie krídlo. Keď prehovorila, jej plné pery sa zároveň usmiali, a povetrie medzi nami naplnila striebornou silou svojho hlasu. Tsi-lu-gi U-we-tsi a-ge-hu-tsa. Vitaj, dcérka. Počínala si si dobre. Hovorila po čerokézsky, ale hoci som za posledne roky ten jazyk nepočula často, rozumela som jej. ,,Vy nie ste moja stará mama!" vyhŕkla som a cítila som sa trápne a nemiestne, keď sa moje fialové slova spojili s jej slovami a vo vzduchu okolo nás vytvárali neuveriteľné vzory iskrivej levanduľovej farby. Jej úsmev pripomínal vychádzajúce slnko. Nie, dcérka, nie som, ale Sylviu Redbirdovú poznám veľmi dobre. Zhlboka som sa nadýchla. ,,Som mŕtva?" Bála som sa, že sa mi vysmeje, ale neurobila to. V jej tmavých očiach sa zračila láskavosť a súcit. Nie, u-we-tsi-a-ge-ya. Ani zďaleka nie si mŕtva, hoci tvoj duch dostal načas voľnosť, aby mohol putovať v ríši Nunne 'hi. ,,V ríši duchovných ľudí!" Obzrela som sa po tuneli a snažila som sa rozoznať v tieňoch tváre a podoby. Tvoja stará mama ťa dobre učila, u-s-ti Do-tsu-wa... malé vtáča. Si jedinečným spojením starobylého života a nového sveta – starobylej kmeňovej krvi a úderov srdca nezasvätených. Pri jej slovách som pociťovala horúčavu a chlad zároveň. ,,Kto ste?" spýtala som sa. Som známa pod mnohými menami... Meniaca sa žena, Gaea, A 'akuluujjusi, Kuan Jin, stará matka Pavúčica, ba dokonca Úsvit... Pri každom mene sa jej tvár menila tak, až ma omráčila jej moc. Musela to pochopiť, pretože zmĺkla a znovu mi venovala svoj nádherný úsmev a jej tvár opäť nadobudla podobu ženy, ktorú som videla na začiatku. Ale ty, vtáčatko Zoey, dcérka moja, ma môžeš volať menom, pod ktorým ma dnes pozná tvoj svet - Nyx. ,,Nyx," môj hlas bol sotva silnejší ako šepot. ,,Bohyňa upírov?" V skutočnosti ma najprv uctievali starobylí Gréci zasiahnutí superzmenou ako matku, ktorú hľadali v nekonečnej noci. S potešením som ich nasledovníkov po mnohé stáročia nazývala svojimi deťmi. Áno, vo vašom svete sa tie deti nazývajú upíri. Prijmi to meno, u-we-tsi-a-ge-ya, a nájdeš v ňom svoj osud. Cítila som, ako mi znamenie na čele horí, a odrazu som chcela vykríknuť. ,,Nerozumiem. Mám nájsť svoj osud? Ja len chcem nájsť spôsob, ako sa vyrovnať so svojim novým životom – aby bolo všetko, ako má byť. Bohyňa, ja len chcem niekam patriť. Myslím, že nebudem schopná hľadať svoj osud." Tvár bohyne znovu znežnela, a keď prehovorila, jej hlas znel ako mamin, ba čo viac - akoby do svojich slov vložila lásku všetkých matiek na svete. Ver si, Zoey Redbirdová. Označila som ťa ako svoju. Budeš moja prvá skutočná u-we-tsi-a-ge-ya v-hna-i Sv-no-yi... Dcéra noci... v tomto storočí. Si výnimočná. Prijmi to a pochopíš, že v tvojej jedinečnosti je skutočná moc. V tebe sa spája čarovná krv starobylých múdrych žien a staršinov s chápaním moderného sveta. Bohyňa vstala, vznešene kráčala ku mne a jej hlas kreslil do vzduchu okolo nás strieborné symboly moci. Keď prišla celkom blízko, utrela mi slzy z líc a potom mi chytila tvár do dlaní. Zoey Redbirdová, Dcéra noci, buď mojimi očami a ušami v dnešnom svete, vo svete, kde dobro a zlo bojujú o rovnováhu. ,,Ale ja mám iba šestnásť! Dokonca ani neviem paralelne parkovať! Ako mám vedieť, ako byť vašimi očami a ušami?" Nyx sa iba pokojne usmiala. Si staršia, než hovorí tvoj vek, Zoey-vtáčatko. Ver si a nájdeš spôsob. Ale pamätaj, tma sa nerovná vždy zlu, tak ako svetlo vždy neprináša dobro. A potom sa bohyňa Nyx, starobylé zosobnenie noci, naklonila a pobozkala ma na čelo. A po tretí raz v ten deň som zamdlela.