... Odrazu sa stalo niekoľko vecí naraz. Neznámy vyholený chlap robustného vzrastu, stojaci oproti Sandre, nenápadným gestom nasmeroval ukazovákom na Dorniča. Ten nemusel ani natočiť hlavu a pozrieť na ňu, aby pochopil, že ho obaja zaregistrovali. Aj bez toho cítil ich pálivé pohľady, ako mu prenikajú pod kožu. V tej istej chvíli neznámy aziat, stojaci rovno oproti kráčajúcemu Dorničovi, mierne ukročil stranou, pričom nechtiac na okamih odkryl svojím plášťom hlaveň automatu. Dornič minul Sandru a pridal do kroku, pripravený vyraziť galopom. Očami jastril na všetky strany. Nadobudol pocit, že naňho pozerajú takmer všetci.

• Michael! – hlas znel stroho a odmerane, napriek tomu ho poznával. Nezastal.
• Michael Dornič! – Sandrin hlas sa niesol halou ako temná hrozba. Niekoľko metrov pred Dorničom sa objavili dvaja vyobliekaní zabijaci. Chladné meravé tváre neveštili nič dobrého. Chystali sa ho zašliapnuť do bahna. Zastal. Rozum mu vypovedal poslušnosť. Odrazu nevedel, čo robiť. Útek sa mu javil ako bezvýchodiskový. A nielen to, všetko vyzeralo bezvýchodiskové. V mysli sa mu ako nekonečná ozvena, krútila iba jediná otázka. Ako ma, dočerta, našli? Otočil sa. Jej pohľad bol chladný akoby čas, ktorý spolu strávili v džungli, ani neexistoval. Kamenná tvár, opovržlivý výraz.
• Ty si zabila Shalabiho! – v návale osvietenia jej nevyberane vmietol do tváre. – A čo ostatní, čo je s nimi?!
• Michael, si obyčajný sráč! – hovorila pomaly a dôrazne. - Neschopné nemehlo! Tvoj život nestojí a ani nikdy nestál za nič. Sotva to dopovedala, za Dorničovým chrbtom sa ozvali krátke, niekoľkokrát po sebe idúce zvuky, ako keď sa otvára šampanské. Gorily sa za jeho chrbtom bezducho zviezli na zem. Okamih úžasu v Sandriných očiach mu postačil na to, aby fešákovi po jej ľavici uštedril kvalitný kopanec do brucha. Ju ledabolo odstrčil a s kufríkom v rukách sa ozlomkrky vrhol k východu. V tom istom okamihu sa v hale rozpútalo hotové peklo. Zbesilý rev automatov, dávky všetkými smermi i štekanie pištolí sa v uzavretom priestore ozývali ako predohra konca sveta. Dornič sa vrhol k zemi a bez hanby štvornožky, niekoľkými skokmi zmizol za pultom informácií. Sotva stiahol päty, priletela za ním celá dávka guliek, ktoré plieskajúc po stene, sa odrážali na všetky strany. Jedna z nich mu oškrela rameno, druhá zasiahla nohu žene, ktorá sa duchaplne ukryla pod pult. Ležala tam skrčená s dlaňami pritlačenými k ušiam. Oči mala privreté, pričom tvár sa jej zmietala v úškľabku plnom zdesenia. Keď ju zasiahla odrazená guľka, spustila hysterický rev, akoby ju brali na nože. Dornič stiahol klobúk z hlavy a opatrne ho vysunul. Sotva sa dostal niekoľko centimetrov nad okraj pultu, akýsi zanovitý strelec z neho urobil doslova rešeto. Ocitol sa v pasci. Relatívne bezpečnej, ale v pasci. Ubehlo sotva desať sekúnd a streľba poľavila. Počul padať prázdne zásobníky na zem, šťukali uzávery. Dornič sa odplazil na druhý koniec pultu a opatrne vykukol. Zbadal známeho aziata v plášti so samopalom v ruke, skrčeného za plechovým odpadkovým košom. Pohľady sa im stretli. Dornič sa chcel stiahnuť, no zastavil ho zdvihnutý varovný prst. Hneď opodiaľ si všimol na zemi ďalších dvoch. Aziat sa mu vehementne snažil čosi naznačiť. Konečne ho pochopil. Kývol mu hlavou na znak toho, že rozumie, načo sa Dorničov neznámy spojenec mierne nadvihol a spustil streľbu. Jeho komplici sa pridali. Začalo druhé kolo. Dornič vyrazil. Za jačania ranenej zamestnankyne, sprievodného doprovodu svištiacich guliek a vresku bojovne naladených ázijských strelcov bežal svoj beh o život. Ešte niekoľko skokov a bol za najbližším rohom.
• Východ! Kde je východ? – usilovne bežal, pričom skákal očami zo strany na stranu. Konečne ho objavil. Z letišnej budovy vyletel ako strela a bezmyšlienkovite si to nasmeroval k najbližšej budove. Pud sebazáchovy ho hnal medzi čo najzložitejšie terénne prekážky, v ktorých sa dalo ukryť prípadne stratiť.
• Sem, Michael, sem! – kdesi za ním z pravej strany zaznel hrubý mužský hlas. Zmiernil beh, aby sa obzrel. Zočil svojho záchrancu, ako na neho máva ľavicou. Oproti nemu prudko vyštartovalo auto a zastalo na pár krokov pred ním. Naskočil cez zadné dvere, nestihol ich ani zavrieť a auto vyrazilo priamo ku Dorničovi, kde kvíliac brzdami zastalo.
• Naskoč! Rýchlo! – naliehavý hlas znel skôr prosebne, ako panovačne. Nebolo času na dlhé premýšľanie. Vrhol sa hlavou dopredu cez otvorené dvere. Sotva dopadol na sedadlo, zarinčalo zadné sklo. Z diaľky sa k nim doniesla mohutná salva z niekoľkých zbraní. Vozidlo skrútilo do strany, načo mierne spomaľujúc narazilo malou rýchlosťou do zaparkovaného autobusu. Dornič sa ani nepokúšal vstať, iba reflexívne stiahol nohy, aby mu netrčali do ulice. V tej chvíli sa mohol spoliehať iba na ne. Aziat vedľa neho hromžil z plného hrdla. Chvatne vymenil zásobník a cez rozbité sklo opätoval paľbu. Vodič chrapčal. S ťažkým stonom vytiahol zbraň, natočil sa dozadu ako vládal a pokúšal sa namieriť. Streľba však bola zjavne nad jeho sily. Ruka sa mu triasla stále silnejšie, až nakoniec jeho pištoľ spadla Dorničovi k nohám. Ten ju rýchlo uchopil, pripraviac sa na obranu. Až teraz si všimol, že na mieste spolujazdca pololeží, polosedí nehybné telo s dierou v hlave. Aziat vystrieľal zásobník, prudko sa prikrčil a menil za druhý. Začuli škrípanie bŕzd.
• Von! Von! – zreval jeho záchranca a zúrivo ho tlačil z auta. Dornič sa najprv mierne nadvihol. Nemal v úmysle promenádovať sa v daždi guliek. Vykukol a hneď vedľa uzrel tmavomodrý Chevrolet.
• Tak vypadni! – surovo ho vysotil von a obaja jeden po druhom naskočili do otvorených dverí. Vyštartovali za sprievodného revu automatov, ktoré smerom dozadu vyprázdňovala osádka vozidla. Prešli niekoľkými ostrými zákrutami. Vodič ich rezal maximálnou možnou rýchlosťou. Pneumatiky kvílili, akoby mleli z posledného. Po krátkom napätom mlčaní, kedy všetci sledovali cestu za vozidlom, sa spustila doslova spŕška hlasitých slov a pokrikovania. Ryčali jeden cez druhého a zdalo sa, že sa hádajú. Dornič im nerozumel ani slova.
• Kde je Lin? – náhle sa k nemu obrátil jeden zo záchrancov. Otázka vyznela pomerne hrozivo.
• Lin? Kto ste?
• Tak kde je Lin? – tón bol o čosi naliehavejší.
• Predpokladám, že niekde v Toronte, - odvetil neisto.
• Na základe čoho tak predpokladáš?
• Rodina po ňu poslala lietadlo...alebo nie?
• Kedy si ju naposledy videl?
• Zhruba pred týždňom. Stalo sa jej niečo? – vývoj rozhovoru sa mu pozdával čoraz menej.
• Kde?
• Odpovedzte mi konečne na otázku, a tak odpoviem ja na vašu! – podráždene zvolal Dornič. S chlapmi v aute trhlo. Nemohol si nevšimnúť, ako vedľa sediaci ozbrojenec tuhšie uchopil svoju zbraň.
• Áno, poslali sme lietadlo. V Manaus nasadla, ale sem nikdy nedoletela.
• Nedoletela? – správa ho doslova ohromila.
• Lietadlo zmizlo. Teraz ty!
• Čo ja?
• Kde si ju videl naposledy?
• V Manaus v hoteli.
• Čo hovorila? Ako sa správala? S kým tam zostala? – náhlivo vychrstol spŕšku otázok.
• Tešila sa domov...
• Čo ešte?
• Nerozumiem.
• Hovor o nej čokoľvek, čo ťa napadne. Všetko je dôležité! – vážne sa odmlčal. – Zakrátko sa stretneš s jej dedom. Ten ti bude klásť omnoho nepríjemnejšie otázky. Dornič mal pocit, akoby bol väzňom. Nedržali ho, za pásom mal pištoľ, napriek tomu vedel, že by ho nenechali len tak odísť. Ľudia, ktorí ho zachránili, zjavne neboli žiadni amatéri. Pripomínali mu skôr gangstrov, ako nahnevaných či stratou súžiacich sa členov rodiny. V jeho situácii nemalo zmysel klásť odpor. Najmä, ak mu to nemohlo nijako uškodiť.
• Stáli sme v hotelovej hale, povedali sme si zopár milých slov, vyobjímali sme sa a sľúbili sme si, že sa určite stretneme. Volala ma ešte, aby som šiel s nimi do Toronta. Ponúkala mi prácu v rodinnej firme. Potom mi darovala na pamiatku medailón a rozišli sme sa...
• Aký medailón?
• Neviem, proste niečo zavesené na retiazke. Čo chcete počuť? Mám ho vám opísať alebo čo?
• Lepšie by si urobil, keby si ho ukázal. Na okamih zaváhal, no potom si uvoľnil kravatu, odopol vrchné dva gombíky a vytiahol amulet.
• Spokojný?
• Toto vám darovala? – neveriacky naň hľadel, pričom sa tenkého šperku ani len nedotkol.
• Je na tom čosi zvláštne?
• Ak vám to dala dobrovoľne, potom je iba jedno vysvetlenie.
• Dobrovoľne? Ako to myslíte?
• Museli ste jej zachrániť život. Je to starý rodinný šperk. Ten sa nemôže len tak jednoducho darovať! – Dornič si zreteľne všimol, že zmenil nielen tón hlasu, ale aj spôsob vyjadrovania. Auto sa vrútilo do úzkej uličky, na jej konci zabočilo doprava a po niekoľkých metroch zastalo. Všetci ako na povel vyskočili a vrhli sa k zaparkovanému tmavému BMW. O Dorniča sa odrazu nik nestaral. Aj on vystúpil z auta, no pri dverách limuzíny zastal.
• Poďte, vezmem vás k jej dedovi. Pán Zheng chce s vami hovoriť. Okamih váhal, no nakoniec nastúpil. Tentoraz sa viezli mlčky. Vodič riadil auto pokojne, snažiac sa neupútať na seba pozornosť. Tmavé nepriehľadné sklá im zaručovali dokonalú anonymitu.
• Ako zomreli jej rodičia?
• Odpravili ich. Bez štipky súcitu.
• A čo Lin?
• Všetko sa udialo pred jej očami. Nechýbalo veľa a skončila by ako oni.
• Dokážete ich popísať?! – hlas mu zdrsnel.
• Koho? Ich vrahov? – Dornič pokrútil hlavou. – Zabudnite na pomstu. Tí už nie sú medzi živými.
• Neviem, o čo tam išlo, ale musíte nám všetko rozpovedať. Dopodrobna. Deň za dňom, minútu po minúte. Lin musíme zachrániť!
• Ona žije? – Dorniča od prekvapenia vystrelo. – Ako, ako...veď zmizla!
• Máme svoje informácie. Dostali sa do centra. Vysoké budovy, zástupy áut, množstvo ľudí. Ako v mravenisku. Každú chvíľu stáli na križovatke.
• Odkiaľ viete o mne?
• Z toho istého zdroja.
• Poviete mi jeho meno?
• Nie.
• Prečo?
• Lebo ho nepoznám.
• Povedal vám, aj kedy prídem?
• Dátum, čas, let, číslo terminálu.
• A čo ešte, - hlesol priškrteným hlasom. Zdalo sa mu, že sníva. Ešte donedávna mal o svojej únikovej stratégii mimoriadne dobrú mienku.
• Povedal, - pozrel na neho ostro, - že vás bude čakať uvítací výbor.
• Kto je ten zdroj? – naliehavo zdvihol hlas Dornič.
• To naozaj neviem.
• Muž, žena?
• Predpokladáme, že ide o muža. Nik z nás sa s ním osobne nestretol.
• Ako vás kontaktoval?
• Listom. Klasickým listom. Dnes je to, zrejme, najbezpečnejšia forma komunikácie. Dornič sa rozčarovane otočil smerom k oknu. Začínal chápať Sandrin pohŕdavý výraz. Nemôže im uniknúť. Je pre nich čitateľný, ako sopľavé decko. Auto zrýchlilo, no potom náhle pribrzdilo. Zastali na ďalšej križovatke, tesne pri priechode pre chodcov. Z oboch strán sa vyrútil dav. Zmes národov, kultúr i módnych trendov. Chlapi v kravatách, študentky, bezdomovec, ťahajúci vozík s krabicami. Bohatstvo a chudoba v jednom. Vrchol slobody a demokracie.
• Ak váš zdroj tvrdí, že Lin žije, potom musí vedieť, kde je! – náhle sa otočil k ostatným.
• Hej, pátrali sme po ňom.
• A?! Odpoveďou mu boli iba kamenné tváre.
• Rozumiem, - zamrmlal. – Ten list, mohol by som ho vidieť?
• Má ho pán Zheng. Predneste mu svoju žiadosť. Dornič sa nadýchol. O tajomnom informátorovi sa chcel povyzvedať čo najviac, k ďalšej otázke sa však už nedostal. Na vedľa stojacej dodávke sa otvorili dvere. Zaregistroval najprv tmavú kľačiacu postavu so samopalom v ruke. Nad ňou ďalšiu v stoji a vedľa ďalšiu a ďalšiu...
• Pozor! - prenikavo zreval a prudko trhol dverami. Sedel tvárou otočenou k ostatným, preto bol jediný, kto sa práve díval tým smerom. Nevedel, ako reagujú ostatní, pretože už letel rovno k zemi. Na akékoľvek vysvetľovanie nezvýšil čas. Sotva sa dotkol asfaltu, zaburácala salva. Rinčalo sklo, kvíliace guľky prenikali do plechu, éterom sa šíril zápach síry a smrti. Vedľa stojace vozidlo dostávalo takmer podobnú nádielku olova ako ich BMW. Dornič ležal na zemi, zatínal päste a ani sa nesnažil streľbu opätovať. V daždi guliek by nemal žiadnu šancu. Náhle všetko stíchlo. V dodávke padli prázdne zásobníky, ktosi zoskočil z auta na zem. Neváhal. Vtiahol nohy pod seba, najprv opatrne štvornožky sa od vozidla vzdialil a potom dvoma rýchlymi skokmi sa prehupol za vedľajšiu radu áut. Ktosi za ním vystrelil, no dávka išla pomimo. Začul pokriky. V tej chvíli sa rozsvietila zelená. Ohromení okolostojaci vodiči ako zmyslov zbavení šliapli na plyn a uháňali odtiaľ maximálnou možnou rýchlosťou. Dornič skrčený rýchlo vyštartoval spolu s vozidlom, za ktorým sa ukrýval, takže pár sekúnd ešte ostal pred prenasledovateľmi ukrytý. V diaľke začul policajné sirény. Sotva stihol vytiahnuť zbraň spoza opaska, už bolo auto preč. Rýchlo namieril. Zazrel, ako jeho prenasledovatelia chvatne naskakujú do dodávky a unikajú z miesta činu. Boj o holý život skončil skôr, ako vôbec dokázal zasiahnuť. V prvej sekunde pocítil nutkanie ísť sa presvedčiť, či je niekto nažive, no potom si to rozmyslel. Nemalo to zmysel. Za pár minút nezachráni nikoho a sanitka tu bude čo nevidieť. Okrem toho nepochyboval o dôkladnosti útočníkov. Rýchlo zasunul zbraň späť za opasok a čo najrýchlejšie sa vymotal z vozovky na chodník. Pobehol. Na chodníku sa začínal zhromažďovať dav zvedavcov, pristavovali sa autá. Vmiešal sa medzi ľudí a naoko nenáhlivým krokom sa postupne vzďaľoval. Kráčal len tak naverímboha s jediným cieľom. Čím najďalej a za čo najkratšiu dobu. Desila ho vyhľadávacia schopnosť jeho prenasledovateľov. Uvedomoval si, že ak aj prežije, už nikdy ani na konci sveta sa nebude cítiť bezpečne. Nemal ani poňatia, kam kráča. Prechádzal z jednej strany ulice na druhú, občas prešiel do protismeru, náhle zabočil doprava či doľava. Vo výkladoch sledoval ľudí, ktorí sa uberali rovnakým smerom. Podozrieval každého. Každého, kto sa naň čo i len letmo pozrel, každého, kto náhodou šiel rovnakým smerom. Prehnanými kombináciami sa dokonale zamotal v spleti navzájom rovnobežných ulíc a uličiek. Zastal. Vedel, že ešte krok a začne panikáriť. Ocitol sa v úzkej, takmer ľudoprázdnej uličke. Dvadsať metrov pred ním traja muži vykladali krabice z auta a odnášali ich do budovy. Z druhej strany ulice stál vysoký, takmer štvormetrový múr. Otočil sa a kráčal späť. Musí medzi ľudí. Do uličky, priamo oproti nemu, vošlo auto. Čierna limuzína s nepriehľadnými sklami pomaly vplávala do úzkeho priestoru. Pripomínala šelmu zakrádajúcu sa pred útokom. Znehybnel, vozidlo, akoby na povel, tiež. Našli ho! Nevidel dovnútra, nik po ňom nestrieľal, napriek tomu priam bytostne cítil, že sú tam kvôli nemu. Otočil sa. Nutkanie požiadať trojicu závozníkov o pomoc v okamihu zamietol. Nedokázali by mu pomôcť. Iba čo by ohrozil ich životy. Pozrel späť na limuzínu. Stála a čakala. Očividne sa s ním zahrávali. Vyrazil. Ostrým šprintom doslova prefrngol popri jediných potenciálnych svedkoch a galopom sa blížil k najbližšej križovatke. Za sebou začul pískanie pneumatík a zlovestné vrčanie motora. Vodič šiel na najvyššie otáčky, zámerne zvyšujúc hluk. Hnali ho ako dobytok. ...