12 stoličiek
1 / 3
„O mne by napísali takto: ,Druhá mŕtvola patrí asi dvadsaťsedemročnému chlapovi, čo miloval a trpel. Miloval peniaze a trpel ich nedostatkom. Jeho hlava s vysokým čelom, lemovaným belasočiernymi kučerami, je obrátená k slnku. Jeho nádherné nohy, číslo topánok štyridsaťdva, smerujú k polárnej žiare. Telo je zahalené v nepoškvrnenom bielom rúchu, na hrudi má zlatú harfu s inkrustáciou z perlete a noty romance: ,Buď zbohom Nová dedina'. Nebohý mládenec sa zapodieval vypaľovaním do dreva, čo vyplýva z dokladov, nájdených vo vrecku fraku a vydaných dňa 23. VIII. 1924 družstvom ľudovej umeleckej výroby ,Pegas a Parnas' pod číslom 86/1562'. A pochovali by ma, Kiki, s pompou a hudbou, s prejavmi a na mojom pomníku bude vyryté: ,Tu leží známy tepelný technik a stíhač Ostap-Sulejman-Berta-Mária Bender-bej, ktorého otec bol tureckým občanom a umrel, nezanechajúc svojmu synovi Ostapovi Sulejmanovi ani najmenšie dedičstvo. Matka nebohého bola grófka a žila z bezpracných dôchodkov'.“
„Vytlačiť sovietsky občiansky preukaz za dnešného stavu vývinu tlačiarstva na Západe – to je taká maličkosť, že o tom škoda hovoriť... Istý môj známy došiel tak ďaleko, že tlačil aj doláre. A viete, ako ťažko je falšovať americké doláre? Na tých je papier s takými farbistými vláskami. Treba mať obrovské znalosti techniky. Úspešne ich predával na moskovskom čiernom trhu; neskôr vysvitlo, že jeho starý otec, známy valutový priekupník, ich kupoval v Kyjeve a vyšiel na mizinu, lebo doláre boli predsa len falošné. Tak môžete skrachovať aj vy so svojím preukazom.“
Ostap Bender živo vyskočil a hlboko sa sklonil pred Hyppolitom Matvejevičom:
„Hoc u nás nie je Paríž, buďte nám vítaný v našej kolibe!“
Hospodársky správca II. domova sociálneho zabezpečenia v starobe bol hanblivý zlodej. Celá jeho bytosť protestovala proti kradnutiu, ale nekradnúť nemohol. Kradol a hanbil sa. Kradol ustavične, ustavične sa hanbil, a preto jeho starostlivo vyholené líčka vždy horeli rumencom rozpačitosti, cudnosti, hanblivosti a zmätku.