Búrka v srdci
1 / 7
Lady Habertonová vyplávala z Dokov svätej Kataríny na Temžu presne o deviatej. Už o polhodinu nato ju nasledoval Chameleón. Cyprian Dare stál na prove, nakláňal sa nad vodorovný sťažeň ponad figúru ženy vyrezanej z dreva, okolo ktorej sa obkrúcal hrubý had. Už čoskoro. Už to nepotrvá dlho. Dovolí im vyplávať na more, azda až po Lamanšské ostrovy. Potom zaútočí a zmocní sa syna sira Lloyda Habertona. Do tváre mu šľahali pichľavé ihličky dažďa a palubu zaliala spŕška vody, a potom ďalšia a ďalšia, až kým sa celý svet nezmenil na tmavú vlhkú clonu dažďa a špinavej riečnej vody. Silný severák ich rýchlo poháňal vpred. Cyprian si zložil kapucňu na nepremokavom plášti a vyvrátil tvár k oblohe. Prudký lejak mu prilepil nakrátko ostrihané vlasy k lebke a pod golier kabáta a košele sa mu začali zakrádať ľadové pramienky vody. Bolo mu to jedno. Studený dážď aspoň schladzoval neznesiteľný oheň, čo ho rozpaľoval zvnútra. Konečne sa pomstí za tých dvadsaťosem rokov. Začal ho hľadať hneď po matkinej smrti – prešlo už pätnásť rokov, no spomienka na ňu bola stále čerstvá. Nikdy mu nechcela neprezradiť, kto je jeho otcom, márne sa jej na to neúnavne vypytoval. Až na smrteľnom lôžku mu konečne povedala jeho meno – sir Lloyd Haberton – a prekliala ho za to, že ju opustil aj s dieťaťom. A potom opustila ona Cypriana. Dnes už vedel, že by s ním bola rada zostala. Ako chlapec to však nechápal. Cybil Burnsová bola kedysi dávno pravdepodobne príťažlivá žena, no nerozvážnosť a tehotenstvo v mladom veku spôsobili, že sa od nej odvrátila celá rodina. Opustená porodila dieťa a starala sa oň, ako najlepšie vedela. Hodiny hudby, súkromní učitelia a dobré správanie jej však neboli na nič, keď mala nakŕmiť syna. Hoci vyrástla ako vikárova dcéra v Newporte, musela sa uspokojiť s prácou pomocníčky v námorníckych krčmách. Bola pobehlica, uvedomil si Cyprian o veľa rokov neskôr. Vyspala sa s každým, kto jej sľúbil, že jej dieťaťu zabezpečí lepší život. Takto mu našla aj prvé zamestnanie plavčíka a ktoviečo ešte. Jeho otca vôbec nezaujímalo, že mu porodila syna, a tak musela predávať vlastné telo, aby uživila seba aj dieťa. Práve preto si nevedel poriadne užiť s pobehlicou. Vďakabohu, bolo dosť ochotných žien, čo sa s ním vyspali a nemusel im zaplatiť. Inak by asi zostal odkázaný na život v celibáte ako mních. Ak vôbec mnísi žijú v celibáte. Striaslo ho, no nevšímal si to. Niekde vpredu sa plavila možnosť pomsty. Až keď bude mať v rukách Habertonovho syna, zbaví sa nenávisti, čo hrozila, že ho raz celého pohltí. Nech chlapec trpí rovnako ako Cyprian: nech zakúsi, ako bolí samota, márnosť, bezmocnosť a hanba, aké je to, raziť si cestu krutým svetom, ktorý neuznáva mladosť ani slabosť. A Cyprian bude sira Lloyda Habertona informovať o každučkej nemilej podrobnosti. Budú sa plaviť z prístavu do prístavu a z každého nového miesta mu pošle list. Nech sa ten chlap dozvie, ako sa jeho milované dieťa trasie pod tenkou prikrývkou, ako spáva v stodole svojho najnovšieho zamestnávateľa. Bude mu písať o tom, ako jeho syn bojuje o žrádlo so psami, aby sa nasýtil. Ako si obkrúca nohy onucami z handier, lebo vyrástol z posledných topánok. Cyprian pri spomienke na detstvo zatínal zuby a zvieral vlhké zábradlie. Naučil sa však bojovať. Dokázal prežiť a nabral silu. A tak to bude aj s týmto chlapcom, či už je mrzák alebo nie. Najväčšmi bude trpieť Haberton. Bude pomaly zomierať s každým ďalším listom, presne ako Cyprianova matka. Stále bude bohatý, sýty a bude sa tešiť úcte vo svojich kruhoch. Cyprianovi však bolo jasné, že vnútri bude umierať. Nebude vedieť, kde má syna, a to ho zničí. Bola to pomsta, v ktorej sa Cyprian vyžíval celé tie roky, kým hľadal svojho nemanželského otca – ako ho volal v duchu. Cyprian sa síce narodil ako pankhart, ale nebola to jeho vina. Dokonca ani matkina. Mohol za to jeho otec. Matka mu povedala, že nemá priezvisko. O svoje prišla, keď ju vydedila rodina, a Cyprianov otec im nedal jeho. A tak si Cyprian vybral vlastné meno – Dare, čiže smelý. Dokonca aj keď mu matka prezradila otcovo meno, odmietal ho prijať. Nikdy ho nebude používať. Netúžil po jeho mene ani po majetku. Nechcel ani jediný groš - len nevlastného brata... Áno, ovládať osud jediného Habertonovho dediča – ukradnúť mu pýchu a potešenie – toto bola podľa Cypriana spravodlivá odplata za dvadsaťosem rokov zanedbávania.
Tretia kapitola
Rieka Temža a dlhý deň, ktorý strávili plavbou po nej, boli pre Elizu najhorším zážitkom, na aký si spomínala. Každú chvíľu pršalo, takže museli tráviť čas v chladných kajutách. Videli len kalnú vodu plnú plávajúcich odpadkov, čo skôr ako najvýznamnejšiu rieku v krajine pripomínala stoku. A smrdela. „Panebože, ochraňuj nás pred týmto... zápachom,“ zanôtila Agnes a pritisla si modlitebnú knižku na bujné prsia. Agnes bola sesternica sira Lloyda a žila zo skromného dedičstva, čo jej zanechal márnotratný otec. Štedrosť sira Lloyda ju vykúpila v posledných ôsmich rokoch, a práve preto podľa nej tento muž nerobil chyby. Hoci sa bála prejsť cez lodnú lávku a teraz si k nosu pritískala navoňanú vreckovku, Elize bolo jasné, že viac sťažností nezačuje. Nanajvýš si sama pre seba zamrmle nejakú modlitbu. Eliza, Agnes a Clothilde sa delili o kajutu, ktorá nebola ani taká veľká ako štvrtina Elizinej honosnej spálne. Úzke postele s veľkými vankúšmi a hrubými prikrývkami boli vstavané do stien. Pod nimi sa nachádzal úložný priestor a na posteliach boli mreže, aby človek nespadol, nech sa s loďou deje čokoľvek. Batožinu im priviazali o vonkajšiu stenu a všetko ostatné – džbán s vodou, misu a nočník – pridŕžali na mieste malé ohrádky z tíkového dreva so západkami. Z háku uprostred kazetového stropu visel mosadzný lampáš a do kajuty prúdilo aj svetlo z paluby, odrážajúce sa od dvoch brúsených sklíčok. Keďže vonku pršalo, vládlo tu prítmie. „Vybalím veci, slečna Eliza?“ opýtala sa Clothilde. Vďakabohu za Clothilde, pomyslela si Eliza a usmiala sa na robustnú slúžku. Jej zdravý rozum a nadšenie im pomôžu prežiť všetko. „Ako chceš. Ale nie všetko. Stačí posteľná bielizeň a zopár šiat. Ach, a môj blok a ceruzky. Keď sa vyčasí, urobím zopár skíc.“ Počasie však zostalo chladné a ponuré. Popoludní si dopriali ľahký obed v kajute a neskôr večeru v kapitánovej prepchatej jedálni. Aubrey sa tváril namrzene a zdalo sa, že Robert si s ním nevie rady. Eliza teda k nemu radšej usadila k Robertovi Clothilde, Agnes určila miesto pri kapitánovi a sama si prisadla k Aubreymu. „Ako sa ti páči kajuta?“ opýtala sa ho. „Naša je maličká, ale pekná a zariadená veľmi prakticky.“ „Je primalá,“ zamumlal a odul spodnú peru. „A smrdí.“ „Zajtra už budeme na mori. Vzduch tam bude čistý a osviežujúci.“ Aubrey ani nezdvihol zrak, len sa ďalej hral vidličkou s pórom na tanieri. „Zajtra by som chcela niečo nakresliť. Pôjdeme cez deň okolo Doveru?“ opýtala sa kapitána. „Áno, slečna. Po pravej strane uvidíte biele útesy. Je na ne krásny pohľad.“ Aubrey sa zahľadel na kapitána, no netváril sa o nič nadšenejšie. „Sú naozaj biele?“ „Biele ako krieda, pretože sú z kriedy,“ odvetila Eliza. „Čítala som to,“ dodala nesmelo a pozrela na kapitána. „Nuž, čítali ste správne. Sú také biele, až tomu človek nemôže uveriť.“ „Azda by si mohol niečo nakresliť aj ty.“ Eliza sa opäť obrátila k Aubreymu. „Vzala som si so sebou kopu papiera a ceruziek. Môžeš si z nich vziať, koľko len chceš.“ „Ale nie na vozíku.“ Chlapec znovu štuchol do póru. „Ale no tak, Aubrey.“ Agnes sa predklonila a venovala mu uprený pohľad. „Vieš, čo vravel tvoj otec. Každý deň ťa povozíme na čerstvom vzduchu po palube. Robert ťa bude tlačiť...“ „Nie!“ Vidlička cinkla o tanier a pór s mrkvou sa rozleteli po stole. „Nechcem vozík!“ skríkol chlapec, tvár mu očervenela a v očiach sa mu zaleskli slzy. Eliza neznášala podobné scény. Vždy sa jej z nich rozbúchalo srdce a začala lapať dych. Videla však, že niekto bude musieť zakročiť. Agnes mala v pláne držať sa pokynov sira Lloyda do slova a do písmena, akoby ich zoslal Boh Mojžišovi spolu s desiatimi prikázaniami. A Aubrey sa s ňou bude dohadovať rovnako prudko ako doma s otcom. Nanešťastie zostáva na nej, aby udržala aký-taký pokoj. „Vlny na mori by mohli spôsobiť, že vozík nebude bezpečný. Nie je tak, kapitán?“ Kapitán sa pri Aubreyho výbuchu oprel o operadlo stoličky, a teraz sa k nej obrátil. „Pravdaže, pri väčších vlnách by to mohol byť problém.“ „Vidíte?“ Eliza preniesla pohľad zo zamračeného chlapca na naškrobenú Agnes. „Aby sme Aubreyho nevystavili nebezpečenstvu, bude ho Robert nosiť – teda, pomáhať mu na palube – a usadí ho na nejakú bezpečnú stoličku. Takto splníme želanie strýka Lloyda a spokojný bude aj Aubrey. Je tak, Aubrey?“ „Chcem ísť do svojej izby.“ Odmietal jej odpovedať na otázku. „A hneď,“ zagánil na Roberta. Večer boli všetci podráždení a cítili sa nepríjemne. Keď si však Eliza ľahla do neznámej postele, sľúbila si, že zajtrajšok bude lepší. Musí udržať Agnes čo najďalej od Aubreyho a vozík, čo tak nenávidí, odpratať z dohľadu. Ako len mohlo strýkovi Lloydovi napadnúť, že práve úzkostlivá stará dievka bude tou pravou opatrovníčkou desaťročného chlapca? Zaspala a nesnívalo sa jej o malom bratancovi ani o nikom inom z lode, ale o vysokom mocnom mužovi, čo jej zovrel plecia, sklonil sa a pobozkal ju. Vo sne sa usmiala a stala si na prsty, aby mu mohla vrátiť bozk.