Hudbu počúvam priveľmi nahlas, priveľa tancujem, všetko preháňam, aby som si sama seba nemusela všímať. Čakám. Čakám, že zaspím, že sa zbláznim, že znova vstanem a pôjdem do kuchyne, aby som sa tam na parapete premenila na ropuchu kolumbijskú. Dobre, na každú otázku mierenú na mňa budem odpovedať: „Všetko je v poriadku, snažím sa len na základe všetkých tých myšlienok, fantázií a činov smerujúcich k mojej vlastnej smrti vydedukovať, ako dlho to ešte potrvá, kým konečne vykrvácam.“ Potom niekedy zazvoním Simonovi, čo býva v Neuköllne, pretože je vždy stoned a vlastní siamskú mačku za dvetisíc eur a asi dvadsať akvárií s podrbanými zvieratkami z rodu obojživelníkov, ktoré sú na predaj. Obzerám si nejakého mexického mloka, ktorý je aktívny hlavne v noci a je ružovej farby, teda aspoň ružovkastej. Má smiešne chápadielká, modré gombíkové oči a veľmi priateľský, ústretový úsmev. Šialené. „To je mláďa axolotla,“ hovorí Simon. „Axolotla?“ „Mláďa axolotla. Má ten najpriateľskejší úsmev na celej planéte, zober si ho. Vyzerá ako postavička z komiksu, nie je náročný na chov a celý život ostáva v larvovom štádiu, to znamená, že nikdy nedospeje. Fasa, nie?“ „Dokáže sa točiť v kruhu?“ „Čo?“ Kúpim si od neho toho debilného axolotla a dlho s ním chodím po okolí v priesvitnej igelitovej taške naplnenej vodou.