VENOVANIE

Viac sily než ja mali muži činu, čo diamanty z hlbín kopali, a ľstivé mozgy na ne pochvaly tak omáľali, až kráľ túžbou zmieral. Tí chrabrí vnárali sa pod hladinu a hľadali tam perlu všetkých perál.

Ja z bežnej hliny sošky robím zasa, ich črtám býva hrubá drsnosť blízka, veď perál nie sú plné trhoviská a tu, kde iba snívam o vlasti, dlaň načrie piesok, ktorý presýpa sa, a chlieb, čo jem, je často trpkastý.

V tých soškách predsa čosi pravé je. Ty vieš, že nie sú prácou daromnou, veď ako ty máš vládu nado mnou, tak vďaka mne tie figuríny žijú, v nich zverujem ti svoje nádeje a vdýchol som im svoju agóniu.

Bôľ, no i radosť sú tu, v mojej práci, a teraz plachtu z hliny sťahujem a unavený na vyhriatu zem
svoj tovar kladiem, mnohá chvála zaznie z úst ľudí. Povedz však ty, vševediaci – ty najlepšie vieš – počínam si správne?

(1888)

VYSVETLENIE Raz zastavili spory Láska, Smrť a v krčme Mužský život našli kút. Víno si objednali, skutok bezhlavý spravili, tresli svoje tulce do trávy. Na konci pitky pohľad zmámený upreli na spleť šípov na zemi. Náhlivo potom pozbierala každá šípy, čo nesú lásku i čo vraždia. Jedna i druhá sotva čo len šípi, že v rannom prítmí zmiešali si šípy! Tak hrozná výzbroj Smrti väzí medzi tou, ku ktorej jej odpor nemá medzí; a ľahké šípy Lásky smutne stonú pod ťarchou jedovatých hrotov skonu.

V tej dávnej krčme naše trápenie skrslo, keď prišlo k hroznej zámene. A vedia tie dve stvory splašené, keď počas letu mieria bez slova, že mladí mrú a ľúbia dedkovia? (1890)