Autor Ivan Kadlečík - strana 2 z 2
Zúžiť výber
Ivan Kadlečík sa narodil sa 8. apríla 1938 v Modre. Zomrel v Pukanci 15. júla 2014, kde je aj pochovaný. Po štúdiu slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1956-61) pracoval ako novinár, podieľal sa a vzniku košického časopisu Krok (1966-67). 1968-70 bol šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie, od 1990 je zamestnaný na Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave.
Kadlečík pôsobil najprv ako literárny kritik. Jeho záujem sa v syntetizujúcich a kontextovo poňatých štúdiách sústredil na slovenskú beletriu a literárnu kritiku. Na vydanie ju pripravil pod titulom Z rečí v nížinách, z politických dôvodov však kniha vyšla až v roku 1993. Od začiatku sedemdesiatych rokov, keď mu pre jeho spoločenské postoje bolo znemožnené verejne publikovať, sa v samizdatových súboroch vydaných v Prahe vo Vaculíkovej edícii Petlice – Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974, knižne 1990) – venuje okrem osobností slovenského národného obrodenia aj českým prozaikom neoficiálneho komunikačného okruhu L. Vaculíkovi, B. Hrabalovi, O. Filipovi a inej svetovej beletrii (F. Kafka, F, Dürrenmatt). Už v kritických žánroch je viditeľné jeho smerovanie k výrazne osobitému, básnickému jazyku bohatému na metafory, významové hračky a neologizmy. Túto tendenciu intenzívne rozvíja v neskorších esejistických knihách. Často organizovaných podľa znamení zvieratníka (Dvanásť, 1989; Vlastný hororskop, 1991; Lunenie, 1993). Reflektuje v nich normalizačnú skutočnosť konca 80-tych rokov, ale tiež dobu prelomu a prvé roky po novembri 1989.
Dobovú slovenskú realitu trpko komentuje aj v Rapsódiách a miniatúrach (samizdat, 1. zv. 1981, 2. zv. 1987; knižne Kolín nad Rýnom 1988, Brno 1992), ktorých titul vystihuje i tvarovú charakteristiku. K žánru listu sa obracia v Epištolách (1992). Vzájomná korešpondencia s L. Vaculíkom a O. Filipom vyšla pod názvom Poco rubato (1994). Esejistickú tvorbu lyricky hravého, satirického, filozofického a literárnohistorického zamerania sústreďujú súbory Hlavolamy (1995) a Vlani ako dnes (1997). Taroky (1997) s podtitulom Historický románik obsahujú historizujúci prozaický text. Básnickým vyznaním je zbierka Srdce sa volá ň (1994). Zjednocujúce jazykové gesto dotvára obraz výraznej osobnosti nepodliehajúcej módam ani mocenským tlakom, sarkasticky komentujúcej svoju rolu vo vzťahu k veľkým dejinám a citlivej k individuálnemu ľudskému osudu. Ostatnou knihou Ivana Kadlečíka je lyrický prozaický text s názvom Lístoky (1999).
Zoradiť
- Bestsellery
- Top hodnotené
- Novinky
- Najdrahšie
- Najlacnejšie
- Najvyššia zľava
-
37 produktov
Kazetové darčekové vydanie haiku v komornej grafickej úprave obsahuje päť knižiek, z toho štyri dvojjazyčné, v slovenčine a slovinčine, od slovenských...
-
Knihabrožovaná väzbaVypredanéAch, mrzí nás to, z tejto knihy sa už predali všetky výtlačky a nemáme ju na sklade my ani vydavateľ :( Teoreticky však môžete mať šťastie v niektorých iných obchodoch, ktoré ešte nepredali posledné kusy.
Kniha slovenského prozaika, esejistu, literárneho kritika, ktorá je plynulým pokračovaním jeho kníh Lunenie a Epištoly. Zložená z fragmentov zdanlivých náhodností, i "ohromných maličkostí".
-
Knihabrožovaná väzbaVypredanéAch, mrzí nás to, z tejto knihy sa už predali všetky výtlačky a nemáme ju na sklade my ani vydavateľ :( Teoreticky však môžete mať šťastie v niektorých iných obchodoch, ktoré ešte nepredali posledné kusy.
Presný jazyk a nevšedný uhol pohľadu sú typickými pre knihy Ivana Kadlečíka. Vo svojej novej knihe s malebným názvom Lístoky veľmi výstižne komentuje dianie vo forme listov Maríne.
-
Knihabrožovaná väzbaVypredanéAch, mrzí nás to, z tejto knihy sa už predali všetky výtlačky a nemáme ju na sklade my ani vydavateľ :( Teoreticky však môžete mať šťastie v niektorých iných obchodoch, ktoré ešte nepredali posledné kusy.
"Zneje to čudne ako každý paradox, ale normalizácia ma vlastne oslobodila a priviedla k sebe samému. Pochopil som, že nemusím byť konformný, devótny voči nadriadeným, opatrný, spoliehať sa na vrchnosť, ale bezohľadne si môžem písať čo chcem bez konvencií
-
VypredanéAch, mrzí nás to, z tejto knihy sa už predali všetky výtlačky a nemáme ju na sklade my ani vydavateľ :( Teoreticky však môžete mať šťastie v niektorých iných obchodoch, ktoré ešte nepredali posledné kusy.
Kniha malých prlúdií, ktoré potešia a spríjemnia voľné chvíle...
-
Knihabrožovaná väzbaVypredanéAch, mrzí nás to, z tejto knihy sa už predali všetky výtlačky a nemáme ju na sklade my ani vydavateľ :( Teoreticky však môžete mať šťastie v niektorých iných obchodoch, ktoré ešte nepredali posledné kusy.
Ivan Kadlečík sa narodil sa 8. apríla 1938 v Modre. Zomrel v Pukanci 15. júla 2014, kde je aj pochovaný. Po štúdiu slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1956-61) pracoval ako novinár, podieľal sa a vzniku košického časopisu Krok (1966-67). 1968-70 bol šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie, od 1990 je zamestnaný na Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave.
Kadlečík pôsobil najprv ako literárny kritik. Jeho záujem sa v syntetizujúcich a kontextovo poňatých štúdiách sústredil na slovenskú beletriu a literárnu kritiku. Na vydanie ju pripravil pod titulom Z rečí v nížinách, z politických dôvodov však kniha vyšla až v roku 1993. Od začiatku sedemdesiatych rokov, keď mu pre jeho spoločenské postoje bolo znemožnené verejne publikovať, sa v samizdatových súboroch vydaných v Prahe vo Vaculíkovej edícii Petlice – Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974, knižne 1990) – venuje okrem osobností slovenského národného obrodenia aj českým prozaikom neoficiálneho komunikačného okruhu L. Vaculíkovi, B. Hrabalovi, O. Filipovi a inej svetovej beletrii (F. Kafka, F, Dürrenmatt). Už v kritických žánroch je viditeľné jeho smerovanie k výrazne osobitému, básnickému jazyku bohatému na metafory, významové hračky a neologizmy. Túto tendenciu intenzívne rozvíja v neskorších esejistických knihách. Často organizovaných podľa znamení zvieratníka (Dvanásť, 1989; Vlastný hororskop, 1991; Lunenie, 1993). Reflektuje v nich normalizačnú skutočnosť konca 80-tych rokov, ale tiež dobu prelomu a prvé roky po novembri 1989.
Dobovú slovenskú realitu trpko komentuje aj v Rapsódiách a miniatúrach (samizdat, 1. zv. 1981, 2. zv. 1987; knižne Kolín nad Rýnom 1988, Brno 1992), ktorých titul vystihuje i tvarovú charakteristiku. K žánru listu sa obracia v Epištolách (1992). Vzájomná korešpondencia s L. Vaculíkom a O. Filipom vyšla pod názvom Poco rubato (1994). Esejistickú tvorbu lyricky hravého, satirického, filozofického a literárnohistorického zamerania sústreďujú súbory Hlavolamy (1995) a Vlani ako dnes (1997). Taroky (1997) s podtitulom Historický románik obsahujú historizujúci prozaický text. Básnickým vyznaním je zbierka Srdce sa volá ň (1994). Zjednocujúce jazykové gesto dotvára obraz výraznej osobnosti nepodliehajúcej módam ani mocenským tlakom, sarkasticky komentujúcej svoju rolu vo vzťahu k veľkým dejinám a citlivej k individuálnemu ľudskému osudu. Ostatnou knihou Ivana Kadlečíka je lyrický prozaický text s názvom Lístoky (1999).
