Ľudmila Podjavorinská

Narodila sa v učiteľskej rodine, ktorá sa v roku 1910 presťahovala do Nového Mesta nad Váhom. Vzdelanie získala v Bzinciach. Jej prvé literárne ambície podporovali strýko Ľudovít Rizner a miestny evanjelický farár a spisovateľ Ján Pravoslav Leška. Neskôr pracovala krátko ako úradníčka Červeného kríža, ako nevydatá pomáhala otcovi v škole, no väčšinu života žila len zo skromných príjmov za literárnu prácu v periodikách.

Svoje prvé práce uverejňovala v peštianskych Slovenských novinách a časopise Vlasť a svet v rokoch 1887 – 1888. Na Slovensku jej prvé diela vychádzali od roku 1892 v Národných novinách a Slovenských pohľadoch, neskôr spolupracovala s detskými časopismi Zornička a Dětský máj. Začínala vydávaním básní, no už čoskoro sa rozhodla venovať i próze. Vo svojich dielach zobrazovala trpké osudy obyčajných ľudí, no tiež hlboko nazrela do ľudských duší. Vo svojich dielach z vidieckeho a molomestského prostredia opísala s kritickým nadhľadom každodenné rodinné starosti. I keď v začiatkoch literárnej kariéry využívala často komickosť postáv i situačnú komiku, neskôr vyostrila konflikty, či už sociálne alebo etické, čím sa jej diela stali hlbšími, vážnejšími a postavy tragickejšími. Svojou tvorbou sa od začiatku radí do obdobia realizmu, kde sa približuje kvalitou takým autorom, ako sú Svetozár Hurban Vajanský, Martin Kukučín alebo Jozef Gregor Tajovský. Vo svete slovenskej literatúry sa však zapísala najmä ako zakladateľka modernej slovenskej literatúry pre deti.