Július Vanovič /1935/ ani v knihe Heretikon, ktorá prináša výber z jeho publicistiky z obdobia tesne pred rokom 1989 až do dnešných dní, nezapiera svoju podstatu a rehabilituje polemickú esej v slovenskej literatúre. Jeho texty sú nielen diagnózou či analýzou doby, ale i svedectvom mravného zápasu s mravnými figúrkami vystupujúcimi a panujúcimi v nej. Už názov naznačuje, že ide nielen o pokúšanie a narúšanie ustálených, páchnucich vôd myslenia, ktorým je autor už známy, ale zároveň ponúka očistnú nádej duchovnej terapie, filozofickú a polemickú výzvu k mravnéhu heroizmu a obnove vytrácajúcej sa spirituálnosti, je dôkazom, že intelektuál v prelomových časoch zasahuje aj do oblasti mimo svojho odboru.
Recenzie:
Permanentná reformácia slovenského intelektuála
Kniha, ktorá sa nazýva
Heretikon, naznačuje, že má čosi spoločné s narúšaním ustálenosti, so vzburou proti konvenciám. Ak navyše autorom takejto knihy je známy literárny kritik a prozaik, posúva nás to ešte ďalej. Bolo by však omylom zužovať zameranosť tridsiatich piatich textov iba na sféru literatúry, hoci cez jej okno by mal byť vidieť širší svet, vrátane jeho filozofií a morálky. Július Vanovič v zbierke rozmanitých textov od listov, smútočných prejavov, publicistických článkov, rozhovorov až po esejistické polemiky predstavuje svet, v ktorom žije prostredníctvom originálnych úvah, postrehov a činov. Čitateľ nemusí s autorom vo všetkom súhlasiť, Vanovičovi však nemožno uprieť snahu o etablovanie "mravného heroizmu" a "vytrácajúcej sa spirituálnosti" (ako je uvedené na prebale knihy) čoby zabúdaného znovuoživeného vzoru života v prelomových i každodennejších časoch.
Najsilnejší je Vanovič v rozbore, pri hľadaní súvislostí, nachádzaní kontextov a najslabší azda na miestach, kde je osobne zainteresovaný krivdou na sebe alebo na blízkych. Práve aj vďaka týmto prejavom možno pochopiť, prečo sa autor díva na svet spôsobom, ako sa díva, a špecifickou skúsenostnou invenciou, prečo vyzýva k permanentnému protestu proti ustaľujúcim sa spoločenským, kultúrnym i konfesionálnym vodám, ktoré rady rýchlo páchnu.
Väčšina textov v knihe pochádza z obdobia po roku 1989, len niekoľko ich je staršieho dáta. Naznačujú však spojenie uplynulého s terajším, autorovu kontinuitu, plynutie času a nad ním sa vznášajúci étos. V inom uhle pohľadu možno povedať, že Heretikon je kniha, ktorá vypovedá o veľmi blízko minulej dobe a o Júliusovi Vanovičovi, ktorý ju istým spôsobom reflektuje. Podrobnosti sa, pochopiteľne, potenciálnemu čitateľovi vopred neprezrádzajú...
Ľuboš Svetoň, Knižná revue 2/2002
