Na prvé stretnutie s Anou spomínala dlho, v jej živote sa vynárala a potom znovu mizla. Trvalo pár rokov, kým ju Sofia vôbec začala považovať za človeka z mäsa a kostí, ale istý odstup medzi nimi ostal navždy.
Ana určite nebola prelud, ktorý bez váhania vtrhol do jej života, bola až príliš skutočná. Nikdy nezabudne, koľko sa natrápila, keď plietla hlavu Romanovi, mužovi, čo mal patriť len jej.
Zrazu sedeli oproti sebe ako nepriatelia. "A prečo si to urobila?", pýtala sa Sofia znovu. "Veď som ti už povedala, chcela som…" Sofia jej skočila do reči, zrazu sa v nej ozvalo niečo silné, zranené a trpké. "Ty si mi nechcela pomôcť, Ana, jedna noc nič neznamená, určite nie lásku," povedala Sofia.
"Sofia, ty veríš na osud?" spýtala sa Ana sotva počuteľne.