S Kornelom Földvárim sme sa zoznámili v redakcii Kultúrneho života a odvtedy sa datuje náš veľmi úzky osobný aj pracovný vzťah. On bol napríklad prvý človek, ktorý kriticky zhodnotil našu prácu s Julom Satinským v doslove k našej prvej knižke Nečakanie na Godota. Tento doslov a nakoniec aj doslov k našej druhej knižke, kde ešte rozvíjal niektoré svoje myšlienky, považujem za to najpodstatnejšie, čo kedy kto o nás tu na Slovensku napísal. To najpodstatnejšie a myslím, aj najvýstižnejšie.
(Milan Lasica)
Kornel bol veľmi veselý a svojím smiechom nás vždy všetkých nakazil. Smial sa tak, že vydýchal všetok vzduch, takže v tej pivnici potom už pre ostatných neostal nijaký kyslík. Preto sme sa tam tak potili.
(Július Satinský)
Kniha Kornela Földváriho Svet pre dvoch je súborom textov o najznámejšej dvojici slovenského humoru L+S. Obsahuje recenzie predstavení, kníh, doslovy, text na prebale CD aj v programe k predstaveniu, príspevok na konferenciu o Divadle na korze a kratšie glosy – stručné charakteristiky kníh, články venované úmrtiu Júliusa Satinského a dva bližšie neurčené texty, zrejme napísané práve pre túto knižku. Všetky texty odzrkadľujú nepretržitý, niekoľko desaťročí trvajúci záujem Kornela Földváriho o oboch komikov, kolegov-divadelníkov a priateľov.
Úvod knihy patrí brilantne napísanému chválospevu na komika a jeho vskutku vznešené poslanie. Vznešené, samozrejme, ak ide o komikov typu L + S. V tomto reflexívnom vstupe sa Földvári prejavuje ako výborný štylista-esejista s hlbokou osobnou i profesionálnou zaangažovanosťou, ak nie zapálenosťou a láskou. Na záložke charakterizuje Pavel Vilikovský jeho záujem o okrajové žánre (detektívka, komiks a pod.) ako „fanúšikovsko-kritický a literárnohistorický“. Presne taký istý je aj jeho záujem o Lasicu a Satinského. Sám seba nazýva Földvári ich „skalným prívržencom“. Chladnejší tón divadelného znalca sprevádza hlas úprimného obdivovateľa a priaznivca. Autor hodnotí umelecké výkony a ich dosah na spoločenský a kultúrny život na Slovensku, čo sčasti robí z knihy dokument, a to najmä o dobe veľkých, ale aj bolestne sklamaných nádejí šesťdesiatych rokov. Charakter knihy ako súboru článkov s témou L + S si vyžiadal opakovanie niektorých faktov, nehrozí však, že by sme sa v súvislostiach nedozvedeli niečo nové. Napríklad rozprávanie o dvojici komikov sa rozširuje na rozprávanie o novej divadelnej generácii, ktorá vznikla okolo Divadla na korze a tvorili ju takí herci, ako Labuda, Dančiak, Huba, Furková, Kolínska, Mikulík a pod. Práve ľuďom združeným okolo tohto divadla Földvári knihu venoval.
Földváriho štýl je esejistický a dobre čitateľný, na vysokej intelektuálnej úrovni a pritom nie nezrozumiteľný, v čom sa približuje k povahe humoru L + S. Na druhej strane zámerne nepoužíva prázdne slová, ako ich zámerne používali komici. Ak oni chceli poukázať na absenciu schopnosti komunikovať, Földvári sa snaží so svojimi čitateľmi komunikovať čo najjasnejšie.
„Ozajstný humor robí človeka lepším, dvíha ho k ideálom a znásobuje jeho možnosti vnímania. Nezráža ho do bahna dvojzmyslov a surovosti (...)“
Knižka Svet pre dvoch je súborné a koncentrované vyznanie lásky komikom, ktorým sa najlepšie darilo napĺňať túto teoretickú ideu svojským praktickým obsahom.
(Zuzana Hašková, Knižná revue)
Povedať, že popredný slovenský teoretik literárneho, divadelného a výtvarného humoru Kornel Földvári komentuje tvorbu Milana Lasicu a Júliusa Satinského už takmer štyridsať rokov, je pravdou i zavádzaním. Pravdou v tom, že jeho prvý text v knihe Svet pre dvoch pochádza z roku 1966, zavádzaním zasa v tom, že totalitný režim na viac ako desať rokov znemožnil Lasicovi a Satinskému, aby Földvárimu poskytli niečo na komentovanie. A keby aj poskytli, nebolo by z toho nič – Földvári mal zákaz publikovať celé normalizačné obdobie.
Do knižky Svet pre dvoch s podtitulom O Lasicovi a Satinskom Földvári zaradil 26 textov, ktoré o L + S a o ich najbližšom umeleckom okolí (prostredie Divadla na korze) napísal. Niekedy na vystihnutie ich tvorby volí rozsiahlejšiu analytickú štúdiu (Skúška humorom), niekedy (častejšie) si vystačí s glosou, no vždy je to földváriovsky podstatné, presné a vtipné. A vždy je to o tom, v čom spočíva smiechová kultúra týchto dvoch jedinečných klaunov, ktorí tak, ako dovtedy nikto pred nimi (a doteraz ani vedľa nich či po nich) ponúkli “najzávažnejšie výpovede o ľudskej existencii, národnej mentalite, zúfalstve a bolestnej nádeji”, ktoré vyplynuli “z ľahučkej hry so slovami a z recesie”.
V rokoch 1969 – 1970 Földvári viedol Divadlo na korze, kde sa na krátky čas sústredil creme de la creme mladého slovenského divadla i populárnej hudby. Bolo to krátko po auguste 1968, v čase, keď normalizačná sopka ešte nezaliala všetky aktivity tej lepšej časti slovenskej kultúry, ale “vedeli sme, že náš čas je kruto vymeraný aerupcia vražednej lávy čoraz bližšia, preto sme sa v akejsi sebazničujúcej eufórii usilovali stihnúť čo najviac”. O tom, ako to bolo, píše Földvári v najdlhšom a (aspoň pre mňa) najzaujímavejšom texte s názvom Štyristojedenásť dní (toľko trvalo jeho riaditeľovanie). A ako sa to s Divadlom na korze, s L + S a so samotným Kornelom Földvárim skončilo? Palcom, obráteným dolu – a ten palec bol na ruke ministra kultúry Miroslava Válka. toho istého, o ktorom po novembri 1989 jeho bývalí úradníci radi šíria fámu, že za normalizácie zachránil slovenskú kultúru pred záhubou.
(Ján Štrasser, .týždeň)
