Americký spisovateľ
Paul Auster vo svojej najnovšej knižke rekapituluje svoj život.
Výsledkom však nie sú nudné memoáre, ale svieže dielko, v ktorom cítiť rozkoš z rozprávania. Auster v tejto spomienkovej mozaike spája veci každodenné i zlomové, bizarné i banálne, smiešne i vážne. Úplne otvorene píše o svojich prvých erotických zážitkoch, o neuveriteľných historkách z pobytu v Paríži, o tvorivej kríze, o zdravotných a existenčných problémoch či o zložitých vzťahoch k svojim blízkym.
Zimný denník nie je len kniha o jednom konkrétnom živote, o detstve, dospievaní, zrelosti a starnutí. Je to najmä kniha o veciach, ktoré v sebe všetci nosíme a ktoré nás sprevádzajú až do smrti.
Narodenie strieda smrť. Detstvo prechádza do mladosti, mladosť vpláva do dospelosti plnej zodpovednosti, uskutočňovaných plánov či skrachovaných nádejí. Aj tie dni skončia, prichádza staroba. Vek zúčtovaní, ale ešte stále aj vek nových plánov a nádejí.
Paul Auster, autor i rozprávač v jednej osobe, ocitá sa na prahu posledného obdobia. Zhŕňa to, čo zažil doposiaľ, spomína na dobré i na zlé. Veľa hovorí o smrti, no tým istým dychom chváli život. Hovorí o nenávisti, ale vzápätí chváli lásku. Všíma si chorobu aj velebí zdravie. Vidí hlúposť a škaredosť, ale miluje múdrosť a krásu.
Paul Auster tentoraz v trochu inom ako zvyčajnom prevedení – ponorený do seba samého a do svojho rozprávačského umenia par excellence.
Pred tridsiatimi dvoma rokmi, čiže takmer na minútu presne v polovici tvojho života, správa, že tvoj otec v noci zomrel, v januárovú noc plnú snehu, presne ako táto, studený vietor, búrlivé počasie, všetko rovnaké, čas sa pohybuje, a predsa sa nepohybuje, všetko je iné, a predsa je všetko také isté – nie, nemal to šťastie a nedožil sa sedemdesiatich štyroch rokov. Mal šesťdesiatšesť, a keďže si bol vždy presvedčený, že sa dožije požehnaného veku, nikdy si necítil potrebu rozptýliť hmlu, čo sa medzi vami vždy vznášala, a tak keď si konečne strávil skutočnosť jeho náhlej, nečakanej smrti, zostal ti pocit čohosi nedokončeného, prázdna frustrácia nevyslovených slov, navždy premárnených príležitostí. Zomrel v posteli počas milovania so svojou priateľkou, zdravý chlap, ktorého nevysvetliteľne zradilo srdce. Od toho januárového dňa roku 1979 ti mnohí muži vraveli, že je to najlepší spôsob, ako umrieť (z malej smrti sa stala skutočná smrť), ale nepovedala to ani jedna žena, a podľa teba je to strašný skon, a keď si spomenieš na priateľku tvojho otca na pohrebe a na jej zdesený pohľad (áno, povedala ti, bolo to naozaj strašné, to najstrašnejšie, čo zažila), modlíš sa, aby sa nič také nestalo tvojej manželke. Prihodilo sa to pred tridsiatimi dvoma rokmi a odvtedy ten príliš náhly odchod ľutuješ, lebo tvoj otec už neuvidel, že jeho nešikovný, nepraktický syn neskončil v chudobinci, ako sa vždy obával, stačilo niekoľko rokov a bol by to pochopil, a si smutný, že keď tvoj šesťdesiatšesťročný otec zomrel v náručí svojej priateľky, ešte si sa len prebíjal, ešte si sa brodil bahnom prehier.
Volala sa Sandra, tá Francúzka okolo dvadsaťpäťky, a keď si za ňou kráčal po točitom schodisku na tretie poschodie hotela, oznámila ti, že si dnešnej noci jej posledný zákazník, a tak sa nemusíš ponáhľať, dá ti toľko času, koľko budeš chcieť. To sa ti ešte nestalo, bolo to v protiklade so všetkými štandardmi profesie, ale tebe už bolo jasné, že Sandra sa líši od všetkých ostatných dievčat na ulici, že jej chýba tvrdosť a chlad, aké sa s touto prácou zvyčajne spájajú. Potom ste už boli v izbe a všetko bolo aj naďalej iné ako pri tvojich predošlých skúsenostiach v tejto časti mesta. Bola uvoľnená, mala láskavú, veľkorysú náladu, a aj keď ste sa obaja vyzliekli, aj keď si objavil, aké má výnimočne krásne telo (zišlo ti na um slovo veľkolepé, tak ako sa veľkolepými nazývajú telá niektorých tanečníc), aj potom bola zhovorčivá a hravá, neusilovala sa mať to čím skôr za sebou, vôbec sa nehnevala, že ju chceš hladkať a bozkávať, vystrela sa s tebou na posteli a začala ti ukazovať rozličné polohy, ktoré pri milovaní s klientmi používala ona i jej kamarátky, celú kámasútru z rue Saint-Denis, zvŕtala sa, prehýbala, skrúcala sa do klbka, tebe pomáhala vhodne poskrúcať telo do príslušných konfigurácií a ticho sa nad absurditou tej zábavy smiala, kým ti každú polohu pomenovala. Nanešťastie si z nich už pamätáš iba jednu, asi tú najnudnejšiu, ale aj najsmiešnejšiu, práve preto, že bola taká nudná: le paresseux, lenivec, pri ktorej sa stačilo vystrieť na boku a kopulovať s partnerkou zoči-voči. Ešte nikdy si nestretol ženu, ktorá by bola taká spokojná so svojím telom, takú gracióznu v nahote, a napokon, hoci by si nedbal, keby tie ukážky pokračovali až do rána, si sa tak vzrušil, že už si sa nedokázal ovládnuť. Predpokladal si, že to bude koniec, jouissance bola vždy predtým záverom, ale aj po tom, čo si vyvrcholil, Sandra ťa neposlala preč, chcela s tebou zotrvať v posteli a zhovárať sa, a tak si tesne pri nej zostal ešte takmer hodinu, šťastne ležiac v jej náručí, s hlavou na jej pleci, a rozoberal si všetko možné, čo ti už dávno vyfučalo z hlavy, a keď sa ťa napokon spýtala, čo vlastne robíš, a ty si odpovedal, že píšeš básne, čakal si ľahostajné myknutie plecami alebo nejakú nezáväznú poznámku, ale nie, ani tentoraz nie, lebo len čo si začal hovoriť o poézii, Sandra zatvorila oči a začala recitovať Baudelaira, odriekala dlhé pasáže tak precítene a dokonale presne, že si len dúfal, že Baudelaire sa vo svojom hrobe prebudil, posadil a teraz počúva.
Bol to jeden z najvýnimočnejších okamihov tvojho života, ba jeden z najšťastnejších okamihov tvojho života, a aj po tom, čo si sa vrátil do New Yorku a písala sa ďalšia kapitola tvojho príbehu, stále si myslel na Sandru, na hodiny, ktoré si tej noci strávil s ňou, a uvažoval si, či nemáš skočiť na lietadlo, letieť naspäť do Paríža a požiadať ju, aby sa za teba vydala.
