Memoáre laureáta Ceny Dominika Tatarku, významného spisovateľa Ivaka Kadlečíka.
"Roky strávil Ivan Kadlečík v nútenej izolácii, bez možnosti verejne publikovať a pracovať vo svojom odbore, teda kultúre. Dnes sa mu dostáva zadosťučinenia. Nielen v podobe neobmedzeného vydávania jeho kníh, ale aj ich reedícií, rozličných ocenení a vyznamenaní, zahraničných študijných pobytov a podobne.
Realizoval sa ako spisovateľ i ako literárny historik, v Ústave slovenskej literatúry SAV získal vedeckú hodnosť, no tomu všetkému predchádzal tvrdý život vnútorného exilu. Takéto dlhé obdobie sa nedá z existencie človeka vynechať a Kadlečík naň naráža takmer v každej svojej knihe. A tá najnovšia je už kompletom celého Kadlečíkovho života.
Názov Žiť sa dá len autobiograficky (Vyd. Koloman Kertész Bagala L.C.A. Publishers Group, Levice 2004) je veta prevzatá z Kadlečíkovej knihy Vlani ako dnes (1997). U Kadlečíka však platí, že aj písať sa dá len autobiograficky, lebo podľa jeho vlastných slov „písať o sebe znamená priamo či nepriamo písať o dobe, v ktorej žije - a to si už zaslúži každá doba, aj tá, čo si to nezaslúži“.
Kadlečík tu pripomína nedávnu i dávnu minulosť, ktorá sa vytráca i z pamäti jeho generácie a do pamäti tej mladšej, čo by mala o nej vedieť sprostredkovane, sa možno ani nedostala.
Začína naozaj začiatkom, svojím začiatkom, teda narodením (1938). Ešte predtým však zabieha do svojej obľúbenej genealógie, k predkom a prapredkom, k dedkom a pradedkom, ktorí boli vzdelaní mešťania. Toto semeno sa prenieslo i na potomkov, vydalo bohatú úrodu v Kadlečíkovom otcovi, modranskom evanjelickom farárovi. Kadlečík z jeho zápiskov pozisťoval všeličo o sebe, dokonca koľko ako novorodeniatko vážil, aké boli jeho prvé slová, prvé otázky, prvé detské výroky.
Takto, ale už z vlastnej pamäti, rekonštruuje svoje žiacke a študentské roky, až po to rozhodujúce obdobie, keď sa stal na čas východoslovenským redaktorom Pravdy (1963 - 1968), spoluzakladateľom a redaktorom košického časopisu Krok (1966 -1967), šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie (1968 - 1970). Neskôr bol z neho nezamestnaný poloobčan, presťahoval sa do Pukanca a niekoľko rokov sa staral o domácnosť a deti, pestoval včely, dorábal víno, záhradníčil, hubárčil, bol kníhkupcom, pravidelne hrával na organe. Počúvali ho nielen farníci, svadobčania, či pozostalí na pohreboch, ale vypočúvali aj eštebáci za jeho kontakty s českým disentom, najmä však s Ludvíkom Vaculíkom, ktorý mu v edícii Petlice vydával viaceré rukopisy.
Kadlečíkovo rozprávanie obsahuje okrem faktov o pobyte v Nemecku a Rakúsku reflexie na témy sloboda, morálka, kultúrna história, umenie hudobné (najmä jeho milovaný Bach) a literárne, vlastná tvorba kritická a beletristická, vlastné ideály a sklamania. Nie sú to nejaké suchopárne teoretizujúce úvahy, ale pestrý esejistický diskurz, ktorému nezáleží ani tak na dovedení myšlienky dokonca, skôr na jej objavení, vyslovení. Stačí si prečítať jeho chválu korešpondencie alebo kníh, aby sme sa presvedčili, že Kadlečík je človekom duchovna a hodnôt, ktoré dnešné časy hanebne devalvujú.
V jeho autobiografii je zaradené aj množstvo fotografií, takže takmer na každej strane je snímka, fixujúca niektorú z udalostí, spomínaných v knihe, od rodinných po spoločenské.
(Jozef Bžoch, SME, 27. 1. 2005)
