Dvanásť / Vlastný hororskop / Rapsódie a miniatúry / Hlavolamy - Ivan Kadlečík, Koloman Kertész Bagala, 2018

15,00 €

Pri nákupe nad 49 €
poštovné zadarmo
Dvanásť / Vlastný hororskop / Rapsódie a miniatúry / Hlavolamy - Ivan Kadlečík, Koloman Kertész Bagala, 2018
Dvanásť / Vlastný hororskop / Rapsódie a miniatúry / Hlavolamy - Ivan Kadlečík, Koloman Kertész Bagala, 2018

Dvanásť / Vlastný hororskop / Rapsódie a miniatúry / Hlavolamy

Druhý zväzok súborného diela Ivana Kadlečíka obsahuje texty štyroch kníh z konca 80. a 90. rokov. Sú osobité, neopakovateľné a naliehavo originálne, výrazne nadčasové, intímne,... Čítať viac

Vydavateľstvo
Koloman Kertész Bagala, 2018
440 strán
6 hodín čítania

Druhý zväzok súborného diela Ivana Kadlečíka obsahuje texty štyroch kníh z konca 80. a 90. rokov. Sú osobité, neopakovateľné a naliehavo originálne, výrazne nadčasové, intímne, dôverné a nútia premýšľať. Autor bol počas socializmu disidentom... Čítať viac

  • Pevná väzba
  • Slovenčina

15,00 €

Na sklade 1 ks
Posielame ihneď

Dostupné v 11 knižniciach. Požičať v knižnici

Z kolekcie: Zakázané čítanie

Naši škriatkovia odporúčajú

V cudzích topánkach - Jojo Moyes, Ikar, 2024
Dvanásť / Vlastný hororskop / Rapsódie a miniatúry / Hlavolamy - Ivan Kadlečík, Koloman Kertész Bagala, 2018
15,00 €

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Viac o knihe

Druhý zväzok súborného diela Ivana Kadlečíka obsahuje texty štyroch kníh z konca 80. a 90. rokov. Sú osobité, neopakovateľné a naliehavo originálne, výrazne nadčasové, intímne, dôverné a nútia premýšľať. Autor bol počas socializmu disidentom a publikoval v československom samizdate a v zahraničí. Postupne prešiel od literárnej kritiky k písaniu fejtónov, esejí a autobiografickej próze.

Autor o sebe

Chcete autoportrét? Lenže ja nijaký nemám, čo je takmer to isté, ako keď si môj priateľ, nemecko český spisovateľ Ota Filip v Bavorsku napísal už niekoľko románov o vlastnom živote: má teda niekoľko životopisov. Tú istú vec možno nazerať a interpretovať z rôznych uhlov a osvetlení. Množstvo môže znamenať aj prázdnotu, nepravdu, neurčitosť, neistotu rovnako ako bohatstvo a plnosť. Azda ide o hľadanie identity, zmyslu, súvislostí, teda proces poznávania, pričom zaujímavé je nie to, čo poznáme a vieme, ale to, čo nevieme, tušíme, objavujeme. Stredovekí mystici a náboženskí myslitelia tomu hovorili podľa dobovej terminológie hľadanie spásy vlastnej duše. Alebo maliari ako Albrecht Dürer, Rembrandt a iní mnohonásobným kreslením autoportrétov. Pred dvoma rokmi mi vyšla kniha – mohla by sa nazvať aj biografickým románom – Žiť sa dá len autobiograficky. V produkcii slovenskej literatúry, ako skoro všetko, zapadla ako kameň hodený do Kolpašského jazera: zopár pokrčených kruhov na vodnej hladine, čľup a ticho. Jej text sa končí slovami: „Čo mi zostalo, je ako tieň ďaleký – a budúcnosť to, čo mi vzali veky, hovorím si s milým Andrejom Sládkovičom.“ A veru: keď si prezerám osobné kalendárium od vyjdenia knižky, niet čo dodať, iba ak zopár pobytov v nemocniciach a jednu ťažkú operáciu srdca. A niekoľko haiku z nemocničných postelí z milosti Božej, ak má písanie vôbec nejaký zmysel najmä v tomto čase „víťazného pádu“, teda víťaznej a víťaziacej krutej hlúposti. Potom sa zdá, že nič iné len miera praktického, činného milosrdenstva a súcitu so všetkým živým môže byť poslaním a ospravedlnením ľudského bytia, teda jeho portrétovým identikitom: tá jedinečnosť, unikát prírody a kozmu podľa Schweitzerovho presného konštatovania, že najmä my, ľudia západnej civilizácie tohto a minulého storočia sme sa narodili do doby mimoriadneho duchovného úpadku ľudstva.
Myslíme si, že vieme, no iba občas a náhodou sa niečo dozvedáme.
Presne viem, kedy a kde a ako mi zomrela matka pred mnohými desaťročiami. Ale len pred niekoľkými dňami mi sestra rozprávala fakty a udalosti, ktoré som počul po prvý raz a vôbec si na ne nespomínam, akoby som tam nikdy nebol. Vraj niekoľko hodín som v kostole pri maminej truhle hral a hral a hral na organe. Netuším, čo som hral, z akých not a partitúr, či som improvizoval, čo som si pritom myslel, čo som cítil. Nič, prázdno, hlucho a temno podobné „oknu“ pri väčšom alkoholickom opojení. A takých veľkých okien tmavých, zastretých, zamurovaných, vôbec neotvorených a zatemnených je pravdepodobne plno a veľa. Boli by zaujímavejšie ako všetko, čo zdanlivo vieme, pamätáme si, zapisujeme. Márne hľadanie a neustále prekvapenia z tajomnosti a zabúdania. Ak by som si teda mal čestne a spravodlivo autenticky nakresliť autoportrét, bola by to nejaká čierna škvrna, diera alebo biela plocha, v najlepšom prípade niekoľko nesúvislých, prerušovaných čiar, čo si malé decko prstom čarbe do zvíreného prachu cesty či kriedou po stene. Z každého okna vidno iný svet, ten istý strom, ulica a človek sú celkom iné, nie tie isté. Jeden strom je možno tisíc stromov a tisíc stromov je možno len jeden a ten istý.
Čítať viac
Počet strán
440
Väzba
pevná väzba
Rozmer
115×180 mm
Hmotnosť
514 g
ISBN
9788097277741
Rok vydania
2018
Naše katalógové číslo
306891
Jazyk
slovenčina
Vydavateľstvo
Koloman Kertész Bagala
Ostatné
s podporou FPU
Kategorizácia

Našli ste nepresnosti? Dajte nám, prosím, vedieť!

Nahlásiť chybu

Máte o knihe viac informácií ako je na tejto stránke alebo ste našli chybu? Budeme vám veľmi vďační, ak nám pomôžete s doplnením informácií na našich stránkach.

Hodnotenia

Ako sa páčila kniha vám?

Recenzie, kritiky

„V roku 1988 som písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som neskôr zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom „disidentské“. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a „postmodernej“ deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.“
Ivan Kadlečík

„Kadlečík v knihe Rapsódie a miniatúry denníkovou formou trpko komentuje normalizačnú atmosféru 70. a 80. rokov. Píše akoby o sebe, o tom, čo sa ho bezprostredne dotýka, no zároveň nepriamo kreslí portrét nevľúdnej doby. Rapsódie a miniatúry sú ako špecifický zákusok ku čaju, či káve. „Na psaní Ivana Kadlečíka je názorně vidět, jaký vývoj prodělalo Slovensko, národ, slovenština. ... Kadlečík dostal jazyk na stupeň dokonalé svobody,“ dodal ešte k záležitosti Ludvík Vaculík“
Pavel Malovič, Denník N

„Hlavolamy sú knihou o všeličom, no hlavne o autorovi. V úvahovitom pásme sprostredkúva čitateľovi svoje zážitky z čítania, z hudby, zo stretnutí, pridáva epizódy z Pukanca, Nemecka, Švajčiarska, podľa starých rodinných záznamov evokuje svojich predkov, filologizuje, sníva, vizionárči, bŕľa sa v starých autoroch, komentuje nových, nahlas rozmýšľa o smrteľnosti a smrti, vracia sa k náboženstvu, k luteránstvu. Dikcia a stavba jeho vety pripomenie Tatarku (časté inverzie, ale aj regulovanie toku myšlienok). Výsledkom Kadlečíkových samôt je okrem iného schopnosť vciťovať sa do duše vecí. A tak sa to mihá, mení, vlní v Kadlečíkovej knihe všetkými smermi až po najmenšiu jednotku spisovateľovho materiálu, po slovo.
Milan Hamada pri odovzdávaní Tatarkovej ceny Ivanovi Kadlečíkovi

Ivan Kadlečík

Čítať viac

„Krásne vozidlá len priťahujú závisť priemerných ľudí, pohŕdanie intelektuálov a ľútosť duchovne prebudených, osvietených ľudí.“

Boh cestuje vždy inkognito - Laurent Gounelle, 2015
Boh cestuje vždy inkognito
Laurent Gounelle