Čas strapatého slnka

Slnečníky sú zbalené. Slnko je strapaté a lenivé. Čoraz ťažšie sa prebúdza,aby sa vykotúľalo na oblohu.

Dni sa krátia. Roky akoby chceli dobehnúť tie predchádzajúce, pokúšajú sa naťahovať krok. Čas ich však pevne drží na uzde. To len nám sa zdá, že mu dochádza dych. A akosi nechceme pripustiť, že nie čas, ale my ťaháme za stále kratší koniec.

Pokúšame sa bilancovať: čo sme mohli a mali urobiť a čo sme urobili. Ako sme využili jedinú príležitosť byť ľuďmi.

Keď pán profesor Karol Plicka chodil po našom hrboľatom Slovensku a zapisoval ľudové piesne, mnohí speváci nevedeli, koľko majú rokov. Šťastní ľudia, poznamenal pán profesor. Žili život a nie roky!

Obzerám sa dozadu s básnikom, aké krátke boli roky, ktoré som prežil a ako často bolo mi dlho. Nech rátam, ako rátam, tých prvých, bolo nepomerne viac. Chvalabohu.

Všetko má svoj čas.
Všetko je ako má byť.
Preto aj ja balím svoj slnečník a do diára si píšem: Starec, JE PO SEZÓNE!
A pod čiarou nechávam odkaz:
Žite život a nie roky! Na scéne života sa reprízy nehrajú.