Presýpacie vreckové hodiny

Prvotina zrelej poetky, ktorá navidomoči vie o čom, prečo a ako píše. Intímne verše, z ktorých mnohé merali do knižky dlhú cestu. A nemali to ľahké. Strážne psy autorkinho naturelu a tvorivého talentu - poctivosť, senzitívnosť, exaktné a sebakritické myslenie - spôsobili, že prežité, precítené a predumané sa pretavilo do veršov, ktoré majú silu osloviť. Pri verejných prezentáciách autorkinej tvorby zaznievajú okrem potlesku i povzdychnutia na margo posmutnelého ladenia viacerých básní. Nuž, vnútorné spovede, súkromný svet, rúhačské jednohubky, odpovede na večnú otázku: quo vadis homine - nezvyknú byť bohvieako veselé ... .


Tak či onak, život je pestrofarebný vejár a rozmarný muzikant - a tak ho zrkadlí i táto vydarená prvotina. Osobité poetické videnie autorky pocíti čitateľ od úvodných veršov : ... kým jednou rukou siaham do kameňa/tú druhú norím do snehu/vravela som ti že som taká žena/nos opieram si o pehu ... (taká som); silný potenciál oslovenia súčasníka má vycibrená metaforičnosť: ... nebo je ako vyštrbený mažiar/v odkvapoch sneh už vodu vytuší/keď plačú strechy vždy ma slová ťažia/asi mi chýba škridla na duši//sľúbil mi odmäk špinavý a starý/že si vraj na jar všetko povieme/s poslednou vločkou stekám po konári/keď plačú stromy/vsiakam do zeme... (odmäk). Odpoveď na otázku, prečo táto poctivo urobená kniha, výtvarne dotvorená kongeniálnymi dielami banskobystrickej výtvarníčky Luffé, nesie práve názov “Presýpacie vreckové hodiny”, možno dajú tieto verše: ... bezčasnosť v čase narodenia/potom už vládne majster strach/možno sa cítim podvedená/keď skrývam piesok po vreckách?//prasknutým hrdlom v protismere/po zrnkách padám k čiernej diere//a z času od veľkého tresku/vyteká tenký prúžok piesku/... (presýpacie hodiny). Aké aktuálne...