Starnúci divadelný režisér a jeho sestra a zároveň životná láska, prežívajú posledné chvíle v tichom rozjímaní nad prežitým životom.

Recenzie:

Vzorec pominuteľnosti

Novela nedávno zosnulého poľského autora by sa pokojne mohla volať aj Knihou o konci. Koniec ozmysluje nielen sám seba, ale najmä začiatky a dovtedajšie trvanie vecí, koniec svojou záverečnou bodkou podčiarkuje všetko, čo bolo pred ním.

Dávno pred ním sa Európou prehnala druhá svetová vojna. Trhala nerozlučiteľné, oddelovala ľudí na základe zbesilo vykonštruovaného nepriateľstva, zahnala človeka k najnižším živočíšnym pudom a ponižujúcemu strachu. V čase vojnového pachu jedinou podstatnou otázkou dňa zostalo ako prežiť. A prežiť sa zrejme dalo len hľadaním ľudskosti, hľadaním a nachádzaním, hoci aj za každú cenu. Na tejto myšlienkovej motivácii je postavený nekaždodenný príbeh Lukasza a Urszuly. "Jeho ruská matka herečka sa stratila bez stopy v Rusku, ich spoločný otec zahynul vo vojne, jej matka - ak ešte vôbec žije - sa nikdy nepokúsila nájsť svoju dcéru. Takto vo dvojici budú kráčať spolu... do konca života." Ten pred nimi postavil krutý a bizarný hlavolam, aký sa rozhodli riešiť spoločným životom nevlastných súrodencov, milencov i manželov. Napriek všetkým zaužívaným pravidlám, vlastným vzdorom a či len obyčajným pudom sebazáchovy na troskách rodiny postavili pevný zväzok, vyhlásili lásku nevraživosti a majstrovským umením na divadelných doskách odmietli bezútešnú realitu.

Otázka o tom, čo je vlastne pravda a čo je správne sa dostávajú do úzadia vo chvíli, keď ich odpoveďou je skutočná láska, aká nechce byť len kuriozitou, ale keď treba, dokáže byť skutočnou obeťou a životom žitým pre toho druhého. V tomto prípade životom pre starnúceho a slepnúceho muža, ktorý začína byť príťažou sám sebe a rekapituluje vlastný život. Zvolil si formu nemej autobiografie, rozpráva si ju sám pre seba, denne ju píše vo svojej mysli, čím ešte uspokojuje zvyšky svojho tvorivého ducha a hasnúcej energie, čo sa živo rozhára pri najstarších spomienkach. Zanechali hlbokú brázdu v jeho vedomí, v očakávaní záverečných zvonov ich vidí a počuje veľmi zreteľne.

Po nevydarenej operácii očí, v slepote, ktorá Lukaszove dni premenila na jednu bielu a nemú noc, sa jeho skutočnou realitou čoraz väčšmi stával sen. V ňom nanovo objavil farby i zvuky života, nasviežo pocítil arómu slnečného dňa. Tam to bol opäť on - plnohodnotný človek vo svojom mužskom i umeleckom svete. Až dovtedy, kým si prášky na spanie definitívne nezamenil za jedlo a neodovzdal sa trvalému spánku, tomu milostivému spoločníkovi, čo mu už nikdy nepripomenul jeho nedostatky a choroby. Urszula, pre ktorú možno v čase blížiaceho sa konca znamenal viac, ako si sám uvedomoval, sa tiež onedlho lúči s týmto svetom a predsmrtný sen jej zopakuje v novej a neporovnateľne krajšej podobe záver ich spoločného života. Kto by nechcel zomrieť s takýmto snom?

Z novely Gustawa Herlinga-Grudzińského cítiť závan veľkej antickej drámy. Autor vedel, že na ňu netreba veľa slov, zato viac ľudskej a myšlienkovej prenikavosti poznačenej láskou a pocitom sunáležitosti so všetkým, čo je ľudské, vzájomné a ozajstné. Niekoľkými ťahmi sa mu podarilo načrtnúť umelecký vzorec syntézy unikajúceho času, v ktorom je každý z nás obsadený do vlastnej a neopakovateľnej roly.

Marian Škotka, Knižná revue 11/2001