Spoza mreží

Bola streda 9. október a ja som po mesiaci basy išla na súd. Ráno prišla eskorta, odviedla ma dole na prízemie, nasadili putá, posadili ma do miestnosti, kde boli mreže a čakala som. Potom zazvonil telefón a išli sme na pojednávanie. Keď ma viedli v tých putách po chodbe ako vrahyňu, myslela som iba na moju mamu, aby sa nezrútila.
Nezrútila sa, zrútil sa otec. Hneď po televíznych novinách volala mama lekára. Našťastie to nedopadlo najhoršie. Ani sama neviem, ako dlho trvalo pojednávanie, ale rozsudok ma potešil. Oslobodili ma spod obžaloby v plnom rozsahu. Bol to najkrajší darček k narodeninám, aký som kedy dostala. Dnes už je rozsudok právoplatný, potvrdil ho aj krajský súd. Po skončení pojednávania ma odviedli v putách späť do cely. Asi o hodinu prišla za mnou advokátka, tešili sme sa a prvýkrát som sa možno usmiala. Po návšteve advokátky som si ľahla a prvýkrát som zaspala ako drevo. O šiestej som zobrala tabletku a zase spala do rána. Keď som sa ráno zobudila, cítila som sa tak, ako keby som spala večnosť...
Zaujímavé, že ani raz za ten čas, čo som bola zavretá, sa mi nič nesnívalo.