Pokrvní

Čítaná

„Zdravím vás, slečna, moje meno je Daniel. Dovoľte, aby som vám bezpečne pomohol dostať sa do Dediny Pokrvných. To však nebude také jednoduché, slečna, kým sa veľmi nepoponáhľame, pretože Anagali sú nám v pätách, len pár minút odtiaľto. Musíme preto vyraziť ihneď.“
Všimnem si, že ruku má naoko nenútene položenú na rúčke noža, ale vycítim, že je ostražitý. Pre mňa to však nie je dôležité. Som absolútne zmätená. Ten chalan to asi nemá v hlave celkom v poriadku. Prečo sa mi klania? Prečo mi vyká? A hlavne, prečo hovorí nezmysly?
„Ehm... Daniel, prepáč mi to, ale ja neviem, o čom hovoríš,“ prehovorím, keď sa spamätám z prvého šoku. Snažím sa hovoriť pokojne, aj keď to vo mne vrie. Rodičia niekam odišli, a ja sa ešte musím zbaviť nejakého blázna....“