Vedľajšie postavy

New York Times zaradil Vedľajšie postavy medzi päťdesiat najlepších memoárov za uplynulých päťdesiat rokov.

Cena National Book Critics Circle Award

Memoárová kniha beatnickej generácie odhaľuje skryté ženské postavy, ktoré zohrali kľúčovú úlohu v napredovaní literárneho hnutia v Amerike päťdesiatych rokov. „Kniha patrí medzi najväčšie americké literárne memoáre minulého storočia… je strhujúcim portrétom jednej éry…“ Dwight Garner, New York Times V roku 1954 profesor na Barnard College vyhlásil, že väčšina žien nikdy nemôže prežiť niečo, o čom by stálo za to písať. Nebol to nezvyčajný postoj v čase, keď „slušné“ ženy neodchádzali z domu a vydávali sa ako panny; dokonca aj tie, ktoré porušovali pravidlá, mohli očakávať, že budú len vedľajšími postavami v drámach hraných mužmi.

Joyce Johnson mala dvadsaťjeden a práve začala písať prvý román, keď ju Allen Ginsberg zoznámil s Jackom Kerouacom. O deväť mesiacov neskôr, keď ho zo dňa na deň preslávilo vydanie knihy Na ceste, už bola jeho priateľkou. Joyce sa s ním túžila vydať na cestu, no namiesto toho sa stala svedkyňou kultúrnej revolúcie, na ktorú sa útočilo zo všetkých strán. Našla si nových priateľov, neskôr označovaných za zakladateľov beatnickej generácie, a ocitla sa v situácii, keď musela bojovať za to, aby plachý, charizmatický a utrápený Kerouac nepodľahol sebadeštrukcii. Joyce a ďalšie ženy beatnickej generácie mali objaviť riziká, bolesti a opojné vzrušenie z toho, že sa pokúšajú žiť rovnako slobodne ako rebeli, ktorých milovali.