Veľmi dobrá kniha

Páčila sa mi

Zlepenec

Mojej zvedavosti týkajúcej sa posledného oddielu Odkazu dračích jazdcov bolo konečne učinené zadosť. Bol som zvedavý, ako si Paolini poradí s posledným dielom. Či sa jeho štýl zlepší, či autor sám bude literárne aj osobnostne zrelší, ako dopadne vyvrcholenie celej série, či autor vymyslí nejaké zaujímavé zvraty, alebo či do konca (nie dokonca) vloží vlastné, originálne prvky. Na svoje otázky som počas čítania Inheritance a po ňom dostal odpovede, ktoré som síce viac-menej čakal a ktoré na autora a Inheritance a následne Odkaz dračích jazdcov nevrhajú veľmi príjemné svetlo a hneď vysvetlím, prečo je to tak.
Nedostatkov v tejto sérii je mnoho a zasahujú do mnohých aspektov tejto knihy a celého cyklu. Vyjadrím sa samostatne k tým podstatným. Niektoré som už spomínal v mojej recenzii ku knihe Brisingr (je možné ju nájsť na martinus.sk pod menom recenzenta „Šimík PK“). Inheritance a udalosti, ktoré sú v ňom opísané, pôsobia veľmi nevyrovnane a nevyvážene, a to nie len v samotnej knihe Inheritance, ale aj v rámci celého cyklu, čo taktiež spôsobuje, že aj zvyšné knihy a udalosti, ktoré opisujú, pôsobia veľmi nevyrovnane. Táto nevyrovnanosť spočíva v tom, že udalostiam s rôznym významom a dôležitosťou sa knihe venuje rovnaký, respektíve pomerne rovnaký priestor. Navyše, niekedy pre dej nepodstatným (pre autora však očividne dôležitým) udalostiam, prvkom alebo myšlienkam postáv je venovaný veľký priestor – kapitola alebo aj viac, zatiaľ čo kľúčovým momentom, hlave v závere knihy, sa autor venuje až prekvapivo málo, keď vezmeme do úvahy, ako boli preňho detaily dôležité. Čiže „veľké“ a „malé“ veci pôsobia ako rovnocenné, čo sa týka dôležitosti pre celok. Nechcem prezrádzať dej dopredu, preto len spomeniem, že napríklad času, ktorý zabral Eragonov výcvik s Oromisom a Glaedrom v Ellesmére, je v Eldestovi venovaného priestoru oveľa viac, ako niektorým kľúčovým udalostiam, ktorými Inheritance vrcholí. V Inheritance autor niektoré, pre dej a postavy najvýznamnejšie udalosti odbavuje na pár stranách, pár dialógmi alebo vnútornými monológmi, zatiaľ čo v iných častiach im venoval mnoho, mnoho úvah, opisov a výkladov. Táto stručnosť, hlavne v závere knihy mi pripadá, že už akoby nebolo o čom písať, všetky úvahy a myšlienky boli na papieri, a preto bolo treba ságu čo najskôr ukončiť. Taktiež niektoré začaté a načrtnuté zápletky, motívy a dejové línie z predošlých dielov sa v závere nedostanú k nejakému pre dej dôležitému vyvrcholeniu alebo opodstatneniu, prečo sa v minulých dieloch spomínali. Ako hovorí jedno nepísané literárne pravidlo: Ak sa na začiatku v diele objaví klinec, na konci sa naň hrdina musí obesiť. To znamená, že v dobrom diele by všetko malo byť použité účelne a malo by tam mať zdôvodniteľné a obhájiteľné miesto. To sa v Inheritance často nedeje a ešte k tomu v Inheritance sa niektoré nepodstatné epizódy sa za každú cenu v závere ukončujú. S tým taktiež súvisí striedanie, podľa môjho vkusu až primnohých tém a motívov, ktoré, myslím, sa autorovi nepodarilo súvisle usporiadať tak, aby do seba zapadali a popri tom nepôsobili rušivo, zbytočne alebo od veci. V Inheritance, ako aj v celej ságe, sa autor venuje, vzťahom, politike, osobnej psychike a psychológii postáv, veciam významným pre celý svet (Alagaeziu), ale aj veciam pre chod celého sveta bezvýznamným. Tieto témy a motívy sa preplietajú hore-dole a opäť, berúc do úvahy priestor a množstvo textu, ktoré im autor venoval, z nich mám dojem, že všetky majú mať rovnaký význam, čo ale nemajú, keď ich hodnotíme z hľadiska dôležitosti pre knihu ako súvislý celok. (Veru, k Sapkowského majstrovstvu máte ďaleko, pán Paolini) To potom z Inheritance robí celok nesúvislý. Ako tu už niekto správne a veľmi trefne poznamenal, Inheritance a celá táto séria je „zlepenec“. V zmesi podstatného i nepodstatného sa potom stráca autorov zámer. Mätúce je teda to, čo chcel autor dosiahnuť. Chcel vytvoriť veľkolepý príbeh? Chcel vytvoriť príbeh o bežných aspektoch života? Chcel urobiť politické fantasy? Môj dojem je takýto: Autor, čo oceňujem, má dobrú pozorovaciu schopnosť. Vie v iných dielach vidieť a odhaliť množstvo motívov, čo je zrejmé, keďže ich toľko vidíme v jeho tvorbe. Nezvládnutý je však spôsob, akým ich používa. Chce sa venovať všetkým, chce sa literárne vysporiadať s každou témou, s každým motívom, s každou myšlienkou, ktorá mu napadne a tak sa do jeho kníh dostáva množstvo zbytočného textu. Asi zabúda na to, že všetky témy a motívy, ktoré sa rozhodol použiť, tiež neobjavil v jednej knihe, resp. v jedinej ságe, ale v množstve fantasy literatúry, ktorú doteraz prečítal. Jeho knihy tak trochu potom pripomínajú autorov denník, do ktorého si zapisuje svoje myšlienkové pochody a úvahy o všetkom možnom pod i nad slnkom. A tieto skutočnosti robia autorov štýl dosť nepodareným, lebo Inheritance je, teda mal by byť, román, čo je epický žáner. Jednoducho povedané, malo by tam ísť hlavne o dej, a ostatné, nedejové veci by mali slúžiť na vytvorenie celkového dojmu a pozadia, na ktorom sa dej odohráva. V prípade Inheritance je to však tak, že autor nevytvára pre dej pozadie a podklad a potom rozpráva dej, ale opisuje všetko za radom a za sebou, čím vzniká skôr dynamický opis a nie rozprávanie príbehu, čo čitateľa môže dosť nudiť. V kvalitných dielach sa nachádzajú mnohé motívy, ale použité akoby mimovoľne, nerušivo, dobre zapadajúc do celého diela. Tú sú priveľmi priame a samoúčelné a tým pádom zdržujú, zaberajú miesto, neplnia žiadnu funkciu okrem autorovej vnútornej spokojnosti, dovolím si tvrdiť. Veď aj namiesto troch kníh nakoniec sú štyri. Niekto tu na Paoliniho obhajobu tvrdil, že je ťažké vytvoriť taký veľký svet. Ja sa pýtam: je to potrebné? Je potrebné čitateľa zoznamovať s každým politickým, kultúrnym, geografickým a ešte neviem akým detailom toho sveta? Je dobre ich mať premyslené, ale použiť, len keď je to príhodné. Ani Tolkien v Hobitovi nevysvetľuje pôvod trpaslíkov, draka Smauga, osamelej hory, Temného lesa, temných elfov, orlov, hobitov, gluma, prsteňa atď., pritom celom však autor vedel, respektíve pracoval na tom, čo ako vzniklo, kedy a prečo. Tým sa zaoberá v diele Silmarillion, ktorého hlavným cieľom však je práve toto: vysvetliť fiktívny pôvod sveta a jeho súčastí. Ďalšia vec, je autorovo filozofovanie. Filozofovanie o dobre a zle, kto je dobrý a kto je zlý, prečo sú Vardeni a Eragon lepší než Galbatorix, aké má kto záväzky voči komu a prečo. Tieto úvahy autor čitateľovi posúva prostredníctvom rozhovorov a myšlienok postáv, no až veľmi z nich bije do očí, že patria autorovi samotnému. Umenie je podľa mňa vytvoriť postavy, od ktorých sa autor dokáže odosobniť, čo sa mu tu nepodarilo. Taktiež v jeho filozofii sa nachádzajú logické chyby pri obhajobe a argumentácii toho, čo je správne a čo nie. Ak som tomu správne porozumel, tak aj jedna aj druhá strana konfliktu je presvedčená o svojej pravde a podľa autora rozhoduje o správnosti to, aké sú motívy a aké sú následky, ale hlavne z toho celého falošného filozofovania nepriamo vyplýva, že „my máme pravdu, lebo si to myslíme my“. Žiadne silné argumenty na podporu, žiadne odvolanie na vyšší morálny zákon alebo autoritu, ktorá by ho stanovovala. Človek - jednotlivec (príp. drak a jeho jazdec) postavený sám sebou za najvyššiu autoritu, lebo je presvedčený, že to čo hlása, je pravda a má moc to vykonávať. Ďalšia výhrada voči filozofii je taká, že robí zmätok v tom, komu je kniha určená. Mladší čitatelia z filozofovania nebudú mať nič, lebo síce ich možno zaujme ako súčasť rozprávky, ale žiadne „pravdy“ a „múdrosti“ si z neho nezoberú, zatiaľ čo tí starší a skúsenejší ho prekuknú a očakávajú niečo viac, niečo hlbšie. Postavy mi pripadajú dosť ploché, a to hlavne preto, že žiadna z nich počas celého cyklu neprechádza žiadnym výrazným charakterovým vývojom, alebo vnútornými súbojmi. Áno, vyvíjajú sa ich vedomosti, znalosti, schopnosti a zručnosti, ale v podstate sú charakterovo stále takí istí, až na pár okrajových výnimiek, ktoré však nemajú pre dej zásadný význam. Pre objasnenie, čo si predstavujem pod vývojom postáv uvádzam pár príkladov *Ak ste nečítali Pána Prsteňov, Čarodeja Zememorí alebo Harryho Pottera a nechcete prísť o prekvapenie, pokračujte od ďalšej hviezdičky - * (v Pánovi Prsteňov Aragorn premôže svoj strach a rozhodne sa prijať úlohu, na ktorú bol predurčený a na ktorú má – odhadzuje hraničiara, tuláka, a stáva sa veľkým kráľom Gondoru. V Čarodejovi Zememorí Krahulec prestane utekať pred tieňom, ale začne ho naháňať, začne aktívne bojovať so svojimi temnými stránkami a nakoniec si prizná zlo, ktoré spôsobil a tým ho aj premôže. V Harrym Potterovi sa Ron zmieri s tým, že nie je ten veľký a slávny, ale prijme svoje miesto ako verný a statočný pomocník Harryho a prestane túžiť po sláve a uznaní ). *Pre tých, ktorí by chceli odporovať – skúste sa zamerať na charakter postáv, zásady, podľa ktorých sa rozhodujú, motiváciu, ktorú majú. Uvidíte, že sa tam veľa nemení. S touto plochosťou postáv súvisia niektoré logické chyby, ktorých sa autor dopustil a ktoré deformujú niektoré princípy, na ktorých je rozuzlenie vystavané. Nemôžem napísať viac, lebo by som dopredu prezrádzal. Taktiež niektoré zrelé, vyspelé postavy pôsobia akosi detinsky, jednoducho, zatiaľ čo iné, od ktorých by som to nečakal, veľmi zrelo. Aj schopnosti postáv vyrovnávať sa s problémami a takým veľkým tlakom okolia a povinností ma prekvapuje, no neštudoval som psychológiu a neviem sa k tomu kvalifikovane vyjadriť.
Originalitou kniha taktiež nevyniká. Autor len uzavrel to, čo začal, nijaké strhujúce zvraty, žiadne prekvapivé, neočakávané momenty. Skôr mám pocit, že nevedel, ako niektoré veci dotiahnuť, tak si rýchlo do deja zamiešal pomôcky. No neviem, do akej miery je to pravda. Ak to plánoval skôr, tak to na konci príliš zahustil a napchal na seba. Kniha je plná taktiež nevyjasnených otázok a možných logických chýb vyplývajúcich z fungovania sveta a mágie, ktoré autor vytvoril. Ide o pokus komplexný a zložitý systém, ale ten je príliš komplikovaný, aby sa dal dobre obsiahnuť a tak, ako ho autor vytvoril, ponúka mnohé možnosti, s ktorými asi autor nerátal, aké ktoré by sme mohli vymyslieť, ak by sme dodržiavali fiktívne zákony, ktoré mu autor stanovil, Pozitívne na knihe nepôsobí takmer nič, keď to hlbšie skúmame, lebo buď to samo o sebe je fajn, ale v celkovom dojme je to zbytočné, alebo to je pre celý obraz dôležité, ale je to odbavené akosi prirýchlo a povrchne, keď to porovnáme z predchádzajúcimi časťami. Ako zhrnutie konštatujem, že Inheritance, ako aj celá sága ako cyklus, je veľmi nesúvislý, nesúrodý román z množstvom tém, prvkov, motívov, ktoré sú prezentované veľmi nasilu, opisne, nepôsobia prirodzene a mätú čitateľov v tom, čo je podstatné a čo nie. Inheritance je zlepenec, dosť silno pripomínajúci denník autorovej duše alebo mysle. Náročného čitateľa bude nudiť, miestami ho pobaví, menej náročný s ním asi dokáže zabiť čas. Nádejou však stále ostáva Paoliniho pozorovacia zručnosť a schopnosť zachytiť mnohé motívy a témy, ktoré tu tak často spomínam. To je dobrou základňou na budovanie niečoho ďalšieho. Bolo by len treba dobre sa rozhodnúť, že čo vlastne budovať, usmerniť, čo na to použiť a nebáť sa vynechať to, čo je nepotrebné. Veľa sa taktiež dá len naznačiť, a nie napísať priamo. Na záver neodolám a podľahnem pokušeniu napísať odkaz tým, ktorý by ma najradšej zvozili pod čiernu zem ako som to aj ja možno podľa nich spravil s touto knihou. Nechcel som tak pôvodne robiť, ale už mám isté skúsenosti s recenzentmi na martinus.sk aj na iných stránkach a preto Vás, recenzenti aj čitatelia recenzií aj kníh prosím, aby ste pred tým, ako sa do niečoho pustíte, uvedomili pár vecí: 1. Táto recenzia nie je útokom proti Vám, ani vášmu vkusu. To, že sa ten môj nezhoduje s vašim, neznamená, že Vás znevažujem alebo sa robím lepším. 2. Táto recenzia nie je ani útokom proti pánovi Paolinimu. Áno, na viacerých miestach spomínam jeho pohnútky, motívy alebo sa vyjadrujem priamo k nemu, ale to len v súvislosti s knihou a preto, aby som ozrejmil svoje názory na knihu. Keď si občas trúfam hodnotiť autora alebo mu niečo pripisovať, robím tak len na základe dojmov, ktoré mi on sám nepriamo poskytol tým, ako a čo píše. Vážim si, že sa odhodlal vytvoriť niečo vlastné, že nie je len pasívny konzument, že mal odvahu ísť s kožou na trh, aj keď to nie je veľmi kvalitná koža. 3. Aby som niečo hodnotil, nemusím byť schopný vytvoriť niečo podobné alebo na rovnakej úrovni. Zamyslite sa: Hudbu môžeme hodnotiť bez toho, aby sme boli schopný rovnakú zahrať, skomponovať alebo zaspievať. Filmy vieme zhodnotiť bez toho, aby sme boli schopní režírovať, písať scenáre, hrať. Nedozreté ovocie z Kauflandu vieme zhodnotiť bez toho, aby sme vedeli vypestovať niečo lepšie. Obedy v reštauráciách a trebárs aj v školských jedálňach vieme zhodnotiť bez toho, aby sme boli schopní podobné alebo lepšie uvariť/upiecť. Rovnako je to teda aj s knihami. Nech Vám železo nikdy nezhrdzavie, medovina neskysne a brady nezrednú!

Názor čitateľa

Nechápem načo to tak rozpitvávaš!!!

Názor čitateľa

Uzasna kniha na konci som skoro plakal

Pecka!!

skvela kniha skvely koniec..verim za sa paoliny k tomu este vrati..xD

The best!

Podľa mňa najlepšia časť zo všetkých! Je lepšie že Eragon už ie je taký bojazlivý a mladý ako na začiatku série. Hrozne dobre vymyslené, ale tak ten koniec...

Inheritance

Asi ste nepochopili zámer autora ,naschvál taký koniec aby mohol niekedy v budúcnosti pokračovať v Odkaze a napísať KONIEC

Názor čitateľa

Odkaz dračích jazdcou sú najlepšie knihy ktoré som čítal táto bola najlepšia na konci som plakal

Názor čitateľa

Je to proste super kniha a dakujem lucke za odporucanie a ja osobne ju odporucam tiez urcite si ju precitajte su tam proste momenty ktore ludi nadchnu, ci potesia a ohladom tych stran kolko ich je nerobte si starosti ze vam precitanie knihy bude trvat 100 rokov, ubehne to ako voda
Prijemne citanie prajem

Názor čitateľa

Podla mna je to super kniha jedna z mala ktore sa mi pacia, no co dodat, skoda ze to ma len 4 casti :D

Dufam ze napice aj dalsie fantasy knihy

Názor čitateľa

Strašne veľa nezodpovedaných otázok, autor sa snažil uzatvoriť príbeh tak aby mal vždy otvorené zadné dvierka pre ďalšie pokračovania.
1. a 2. kniha bola veľmi dobrá (no čítal som to mladší takže to mohlo skresliť môj názor), 3 mi prišla ako zbytočná, len naťahovala dej (potreboval viac peňazí?) a 4tá kniha mala taktiež veľa zbytočných momentov.
Určite ju odporúčam ľudom, ktorí už prečítali prvé 3 diely, ale ak niekto hľadá novú knižnú sériu tak práve kvôli tomu 3. a 4. dielu by som túto ságu vynechal.

Beletria

Náučná a odborná

Deti a mládež

Životopisy a reportáže

Kuchárky

Učebnice a slovníky

Náboženstvo a ezoterika

Mapy a cestovanie

Cudzojazyčná literatúra

Top autori

Top série

Darčekové poukážky

Čítačky e-kníh

Vecičky od Martinusu

Káva, čaj a pochutiny

Hrnčeky a fľaše

Papiernictvo

Zápisníky a kalendáre

Hudba

LP platne

Puzzle

Inheritance
Audiokniha

Kniha

E-kniha

Audiokniha

Čítaná

11,96 €

Ďalšie audioknižné vydania

13,99 €

Naši škriatkovia odporúčajú

Viac o audioknihe

Nahlásiť chybu alebo škodlivý obsah

Hodnotenia

Recenzie čitateľov

Vydavateľstvo Nakladatelství Fragment

	232
	67
	32
	5
	5

Inheritance Audiokniha

Kniha

E-kniha

Audiokniha

Čítaná

11,96 €

Ďalšie audioknižné vydania

13,99 €

Naši škriatkovia odporúčajú

Viac o audioknihe

Nahlásiť chybu alebo škodlivý obsah

Hodnotenia

Recenzie čitateľov

Vydavateľstvo Nakladatelství Fragment

Poznáte nový čitateľský profil?

Sledovať titul

Zaujíma ma

Vo formáte

Inheritance
Audiokniha