Menoslov

ANITA, 41:

Určite to tak nemyslel. Autor. No aj tak sa jej zmocnila, prestupovala ňou. Hudba. Nie, žeby ju uchvátila:

trvala nenápadne, skryto, ale tak, že sa nemohla sústrediť na nič iné, nemohla ju kamsi vypudiť. Nedala sa vypnúť, nedala sa zrušiť. Šumela, šumela... Nástojčivá, tichá, molové prechody akoby určené len pre ňu, nik iný by si ich nevšimol. Neosvojil. Alebo je to naopak?

Hudba si osvojila ju? Sputnala, osedlala si ju tichými tónmi? Hudba, ktorá nevyžaduje obdiv, šialenstvá, vyskakujúce, vlniace sa davy, zodvihnuté ruky, nápory pred šatňou či bránou. Keby aspoň, keby to aspoň bolo cielené, skutočne určené len pre ňu...

Ale čo ak... čo ak to tak je?

Čo ak jestvuje. Dá sa vylúčiť? Spojenie? Nezávislé od času, od vzdialenosti? Aj keby o ňom účastníci nevedeli, nič o sebe netušili, aj keby si boli cudzí. Veď možno už ani nežije... autor.

Lenže ona sa musí sústrediť. Musí to v sebe zahasiť, musí byť reálna, napísať stĺpček zo života, čosi ironické, presné. Z každodennosti, v ktorej nemajú miesto nezreteľné preludy. Raz za týždeň. Pár presných viet. Ako to vie iba ona, znela objednávka. Neúprimne? No aj tak:

Ako to vie iba ona, opakovala si pyšne. Nechcela si to priznať, ale predsa len. Keby sa nestretávala práve s ním, so svojím priateľom, keby nebola jeho... Veď ona nie je jeho, je svoja, je ničia, robí si, čo práve chce. A možno si len domýšľa: možno nik netuší, že ona a že s ním! Poznajú jeho rodinu, dom za mestom. Domov so všetkým, čo k domovu patrí. Prečo by o ich vzťahu vedeli? Možno si ozaj myslia, že tie stĺpčeky dokáže jedine ona. Keby nie tá hudba, neodbytná, hoci taká súkromná a tichá –

Anita nemohla vedieť, že v rovnakom čase:

muž v rokoch, započúval sa, iste mimovoľne, no hudba v ňom ostala: neschádza z uší, z hlavy, nevytráca sa... Chcel by spoznať autora, aj keď už nežije, možno. Aj keď tie tóny nie sú výnimočné, iba ak tým, že sú ušité akoby presne na neho. Na jeho dušu, myseľ a všetko ostatné. Vzala si ho, prisvojila: hudba. Tak ako si ho prisvojila jeho posledná, jesenná láska. Žena, ktorá si pre neho nájde chvíľu, hoci je stále zaujatá. Povolaním, vlastnou rodinou, ale aj ním, človekom bývalým, za zenitom. Možno aj jeho články –

možno by im ani nedopriali miesto, keby nevedeli. O zázraku, ktorý sa mu stal. Lenže nevedia! To len zbadali, že ožil. Že chytil druhý dych. A vážia si, čo doteraz. Jeho uzavreté dielo. Veď on už nič. Nevie sa prinútiť, okrem tých pravidelných niekoľkých viet. Viet nadoraz. Možno už starý, ale na tepe času. Starý, no s ironickým odstupom.