Andrej Belyj (1880-1934)
je jednou z najpozoruhodnejších a najuniverzálnejších osobností ruskej literatúry prvej tretiny 20. storočia. V jeho rozsiahlom literárnom odkaze je zastúpená tak poézia a próza, ako aj publicistika a literárnovedná reflexia. Ako
literárny teoretik Belyj zaviedol celý rad dodnes používaných literárnovedných termínov. Je napríklad autorom základnej verzologickej dichotómie rytmus/metrum, ktorú neskôr rozpracovali ruskí formalisti. Ako prozaik sa
Belyj preslávil najmä experimentálnou prózou
Peterburg, ktorá mu priniesla označenie ruský Joyce. Ako básnik je Belyj zaraďovaný do tzv. druhej vlny
ruského symbolizmu, teda medzi ruských básnikov, ktorí vstúpili do literatúry začiatkom 20. storočia. Keďže symbolistickú poéziu nielen tvoril, ale o nej aj teoreticky uvažoval, hovorí sa o ňom i ako o
ideológovi ruského básnického symbolizmu.
Veľká časť jeho tvorby je ovplyvnená tzv.
antropozofizmom.
Belyj väčšmi ako jeho súčasníci experimentoval s jazykom a s prozodickou organizáciou básní. Vytvoril pomerne široké básnické dielo (okrem kratších básní písal aj poémy), v ktorom osobitné miesto zaujímajú tri
zbierky:
Zlato v azúre, Popol a
Urna.
