Lenin a Stalin by boli šokovaní, aký akčný a humorom nabitý príbeh sa môže odohrávať v boľševickej realite vytvorenej ich zločineckými mozgami.
Brilianty nesmiernej hodnoty sú ukryté v jednej z dvanástich čalúnených stoličiek madam Petuchovovej. Ani divoký západ nebol taký nebezpečný ako boľševické Rusko v časoch, keď Ostap Bender so svojím kumpánom putovali za pokladom.
Tento akčný a nesmierne vtipný príbeh sa zaradí medzi klenoty vašej knižnice. O jeho kvalitách svedčí aj fakt, že poslúžil ako námet k ôsmim filmovým prepisom a viacerým divadelným dramatizáciám. Najznámejší je rovnomenný americký film držiteľa Oscara Mela Brooksa z roku 1970.
Pripravte svojich susedov na salvy smiechu, ktoré sa pri čítaní budú ozývať z vášho príbytku.
Chrumkavý text nenechá vašu bránicu ani na chvíľu v pokoji!
O knihe:
Na mojom vzťahu ku knihám Iľfa a Petrova sa za vyše štyridsať rokov nič nezmenilo. Dvanásť stoličiek a Zlaté teľa sú pre mňa kultové romány. Očarenie Iľfom a Petrovom zapríčinil naozaj kongeniálny preklad Jána Ferenčíka. Aj keď príčina sovietskych snov – sovietske zriadenie – bola odstránená, ich humor žije ďalej.
Milan Lasica
Iľf a Petrov, dvaja pozoruhodne nadaní spisovatelia, usúdili, že keď urobia hrdinom podvodníka, nijaké jeho dobrodružstvá nemôžu byť podrobené politickej kritike, pretože hocijaká osoba stojaca mimo sovietskej spoločnosti nemôže byť obvinená z toho, že nie je dosť dobrým komunistom. Takto sa Iľfovi a Petrovovi podarilo vytvoriť diela absolútne prvotriednej literatúry.
Vladimír Nabokov
Som šťastný, že som prežil život na tejto zemeguli s knihami Iľfa a Petrova pod vankúšom. Dajte si ich pod vankúš aj vy! Vrátite sa do detstva a zároveň môžete sledovať zblízka, čo sa deje u nás na Slovensku. Občas sa zdá, že ich knihy sú o virtuálnej realite. Ale nedajte sa mýliť. Píšu o nás. Nie, toto nie je Rio de Janiero!
Július Satinský
Krátke ukážky:
„O mne by napísali takto: ,Druhá mŕtvola patrí asi dvadsaťsedemročnému chlapovi, čo miloval a trpel. Miloval peniaze a trpel ich nedostatkom. Jeho hlava s vysokým čelom, lemovaným belasočiernymi kučerami, je obrátená k slnku. Jeho nádherné nohy, číslo topánok štyridsaťdva, smerujú k polárnej žiare. Telo je zahalené v nepoškvrnenom bielom rúchu, na hrudi má zlatú harfu s inkrustáciou z perlete a noty romance: ,Buď zbohom Nová dedina'. Nebohý mládenec sa zapodieval vypaľovaním do dreva, čo vyplýva z dokladov, nájdených vo vrecku fraku a vydaných dňa 23. VIII. 1924 družstvom ľudovej umeleckej výroby ,Pegas a Parnas' pod číslom 86/1562'. A pochovali by ma, Kiki, s pompou a hudbou, s prejavmi a na mojom pomníku bude vyryté: ,Tu leží známy tepelný technik a stíhač Ostap-Sulejman-Berta-Mária Bender-bej, ktorého otec bol tureckým občanom a umrel, nezanechajúc svojmu synovi Ostapovi Sulejmanovi ani najmenšie dedičstvo. Matka nebohého bola grófka a žila z bezpracných dôchodkov'.“
***
„Vytlačiť sovietsky občiansky preukaz za dnešného stavu vývinu tlačiarstva na Západe – to je taká maličkosť, že o tom škoda hovoriť... Istý môj známy došiel tak ďaleko, že tlačil aj doláre. A viete, ako ťažko je falšovať americké doláre? Na tých je papier s takými farbistými vláskami. Treba mať obrovské znalosti techniky. Úspešne ich predával na moskovskom čiernom trhu; neskôr vysvitlo, že jeho starý otec, známy valutový priekupník, ich kupoval v Kyjeve a vyšiel na mizinu, lebo doláre boli predsa len falošné. Tak môžete skrachovať aj vy so svojím preukazom.“
***
Ostap Bender živo vyskočil a hlboko sa sklonil pred Hyppolitom Matvejevičom:
„Hoc u nás nie je Paríž, buďte nám vítaný v našej kolibe!“
***
Hospodársky správca II. domova sociálneho zabezpečenia v starobe bol hanblivý zlodej. Celá jeho bytosť protestovala proti kradnutiu, ale nekradnúť nemohol. Kradol a hanbil sa. Kradol ustavične, ustavične sa hanbil, a preto jeho starostlivo vyholené líčka vždy horeli rumencom rozpačitosti, cudnosti, hanblivosti a zmätku.
Recenzia:
Jozef Bžoch
Dvanásť stoličiek sa vracia
Som presvedčený, že ak by sa niekde vyhlásila anketa o najlepšie knihy 20. storočia v žánri humoristicko-satirickej prózy, medzi prvými by bol román Iľfa a Petrova Dvanásť stoličiek, ktorý vyšiel prvý raz roku 1928 v ruskom origináli a odvtedy opakovane aj v mnohých krajinách sveta; okrem toho existuje niekoľko zdramatizovaných a sfilmovaných verzií románu. Štvrtá slovenská reedícia (vydavateľstvo Európa, Bratislava 2001, preložil Ján Ferenčík) tiež potvrdzuje, že o úspech tohto diela sa netreba báť, veď postava Ostapa Bendera a pojem veľký kombinátor žijú stále v pamäti niekoľkých čitateľských generácií.
Nadežda Mandeľštamová vo svojich Dvoch knihách spomienok píše, že v dvadsiatych rokoch neexistoval v sovietskej literatúre humor. Iľf a Petrov vstúpili teda nielen na územie neobývané, ale aj mimoriadne nebezpečné, lebo sa strieľalo i za menšie prehrešky, ako je strieľať si z nových poriadkov prostredníctvom literatúry. Ich kniha je totiž primárne veľkolepou a rafinovanou karikatúrou sovietskeho zriadenia, až sekundárne satirou na ľudskú chamtivosť.
Príbeh Hyppolita Matvejeviča Vorobjaninova, ktorého svokra zašila do jednej z dvanástich predrevolučných stoličiek brilianty, a jeho nežiadaného pomocníka Ostapa Bendera, ktorý zohráva pri hľadaní stoličiek iniciátorskú a objaviteľskú úlohu, sa odohráva na pozadí vtedajších pomerov, no sila autorskej vynaliezavosti ho dvíha nad dobový rámec. Tieto postavy majú predstavovať svet „pred historickým materializmom“, teda porazený svet buržoázie – jedine takto, s negatívnym vymedzením ich mohli autori urobiť hlavnými nositeľmi deja, ktorý je v nepretržitom pohybe. Román si jednako vyslúžil v sovietskej literárnej encyklopédii z roku 1934 charakteristiku, že „je to odraz bohémsko-nihilistického postoja ku skutočnosti“.
Román koncipovala autorská dvojica ako detektívku; jej napínavosť zvyšujú najrozličnejšie prekážky, ktoré sa hľadačom briliantov stavajú do cesty – tu autori využili svoju ohromnú fantáziu, no ešte väčšou museli obdarovať postavu Ostapa Bendera, aby ich vedel odstrániť. V tomto zmysle román priam hýri vtipnými nápadmi. Pri náročnej tvorbe zápletiek nedodržiavajú Iľf a Petrov plynulosť deja, ale neraz ho prerušujú odbočkami, v ktorých sa zasa z inej strany demaskuje absurdita doby, jej tragikomika. Napriek tomu, že v románe niet kladných postáv, všetky sú svojím spôsobom sympatické, pretože originálne myslia i konajú.
Ani pri dnešnom čítaní nepôsobí román Dvanásť stoličiek ako anachronizmus, práve naopak; niektoré partie dokonca pripomínajú niečo dôverne známe z nášho života (napríklad rozdávanie funkcií vo zväze Meč a pluh). Veľkou metaforou možno nazvať i honbu hrdinov za stoličkami; pravda, dnešné rekvizity sú iné (nie stoličky, ale fabričky) a ani metódy ich získavania nie sú také dobrodružné; cieľ však ostáva rovnaký: obohatiť sa za každú cenu.
V skúške času obstál aj preklad Jána Ferenčíka, ktorý editor Martin Plch doplnil o zásahy na základe rukopisných poznámok prekladateľa z jeho pozostalosti.
SME, 8.11.2001
Brožovaná väzba
Brožovaná väzba
