Viac o knihe

Malá Naema, černošská holčička, vyrůstá v dětském domově; Ivo a Renata, kteří sami děti mít nemohou, ji adoptují jako svou dceru. A zde začíná jejich společná a nelehká cesta.

Čítať viac

Naše katalógové číslo

1552197

Počet strán

274

Väzba

brožovaná väzba

Rozmer

110×150 mm

Hmotnosť

197 g

Rok vydania

2010

Jazyk

čeština

Pôvod

Česko

Vydavateľstvo

Mezera

Kategorizácia

• Knihy
• Beletria

Našli ste nepresnosti? Dajte nám, prosím, vedieť!

Nahlásiť chybu alebo škodlivý obsah

Máte o knihe viac informácií ako je na tejto stránke alebo ste našli chybu? Budeme vám veľmi vďační, ak nám pomôžete s doplnením informácií na našich stránkach.

Hodnotenia

5,0 / 5

4 hodnotenia

	4
	0
	0
	0
	0

Ako sa páčila kniha vám?

Pridať recenziu

Recenzie čitateľov

17

Magdaléna Bernátová

Overený zákazník

15.6.2015

Výborná

Ani neviem, čo povedať, každé slovo sa mi zdá naviac. Včera som sa od nej nemohla odtrhnúť do noci. Keď som zaspávala, zdalo sa mi, že hlavné postavy niekde naozaj žijú a že ich chcem pozdraviť, objať Naemi...
Vzrušujúci, napínavý príbeh s dušou. Je to knižka, na ktorú sa nezabúda.
Vďaka, Zdeněk Čítať viac

nelajsia

Neoverený nákup

2.5.2015

.. o vzťahoch

Pri čítaní tejto útlej knižôčky ma zabrzdilo hneď na začiatku kruté týranie malého dieťaťa.. na toto som zvlášť alergická, pretože mám deti a aj malého dvojročného vnúčika.... knihu som odložila, kým moja duša strávila ako tak prečítané....:-( príbeh malej Naemy je mozaikou všetkého, čo život prinesie..... lásky aj nenávisti ,bolesti a radosti z maličkostí. Rodičia sú tí, ktorí deťom dajú lásku a porozumenie, nemusia byť pri ich splodení.... krásny príbeh, tesím sa aj na ďalšie knihy od autora...:-) Čítať viac

7

Lenka Mastišová

Overený zákazník

3.7.2014

názor

Pri tomto diele som si neraz zaslzila, poplakala, aj sa pousmiala.
Dojemná a krásna kniha, s neľahkým osudom malej Noemi a jej rodičov (iste nemyslím biologických).
To ako sa nevzdávajú, a bojujú s ťažkosťami je inšpirujúce.
Zdeněk Hanka je jeden z mála súčasných autorov, ktorého radím medzi mojich obľúbených. Čítať viac

Ivana

Neoverený nákup

6.3.2011

O hodnotách, ktoré zavážia...

Tento príspevok prezrádza dôležité momenty deja, preto je skrytý, aby sme Vám nepokazili pôžitok z čítania.
Prajete si ho zobraziť? Táto kniha sa mi dostala do rúk v novembri, zakrátko po jej vydaní. Od doby, kedy som sa „hankovkami“ prvýkrát stretla, sú mojím osvedčeným a obľúbeným čítaním, mám rada ich príbehy, posolstvá a štýl písania autora. Řetěz nie je výnimkou.
Knižka rozpráva o príbehu manželov Iva a Renaty Znamenáčkovcov, ktorí dlhú dobu túžia po dieťati, ale biologické podmienky stoja proti nim. Po zvážení možností vstupujú do adopčného procesu, spisujú žiadosť, prechádzajú kolotočom pohovorov a kurzov. Vycestujú navštíviť deti v detskom domove a svoju pozornosť zameriavajú na deti právne voľné. Uvedomujú si, že menšiu šancu dostať sa do rodiny majú deti staršie, deti etnicky, či inak odlišné. Po návšteve domova majú jasno a rozhodnú sa otočiť do smeru šťastnejšieho kurzu osud sedemročnej Naemy, polovičnej černošky po maminke z Afriky. Na súd podávajú žiadosť o osvojenie a po relatívne krátkej dobe a menších komplikáciách vzniká naozajstná nová rodina – Ivo, Renata a Naema Znamenáčkovci.
Do tohto príbehu ale zasahujú aj krátke exkurzy do neveľmi šťastných životných začiatkov malého Pavlíka alebo novorodeniatka, ktorého sa mladá maminka zriekne hneď po pôrode. Tie ma len utvrdzujú v domnienke, že príbeh Iva a Renaty je tak trochu podružný a najdôležitejšími postavami sú práve Naema, Pavlík, Radka, Vašek, Tibor, Míša, Gábinka a vlastne všetky deti, o ktoré biologickí rodičia nejavia záujem a vzdajú sa ich.
V súčasnosti, keď počet neplodných párov každý rok pribúda a podľa lekárov bude tento jav čoraz častejší, považujem spracovanie tejto témy za výnimočne prínosné a priala by som si, aby u nás bola téma adopcií úplne a trvalo detabuizovaná. Pre prvoradý, spoločenský záujem – pomôcť deťom a tiež naplniť túžbu páru po dieťati.
„... situaci dospělého může řešit dospělý. Ovšem problém stojící před dítětem musí řešit zase jen dospělý.“ (str. 45)
Nová rodinka si na seba okamžite privyká, Naema sa výborne adaptuje. Nastupuje do školy blízko nového domova a zdá sa, že je tam prijatá dobre. Po krátkom čase sa ale dievčatko stáva zamĺknutým, uzatvoreným do seba a pôsobí smutne, neisto, ustrašene. Pocikáva sa, na hlávke sa jej objavili zvláštne lysinky a rodičia sa obávajú akejsi choroby. Naemina teta, detská sestra, odhaľuje príčinu – dievčatko sa v škole stalo obeťou šikany.
Hoci si to neuvedomujeme, detský svet je vlastne nebezpečné prostredie. A mám pocit, že počet prípadov agresívnych výpadov voči „inakosti“ stále narastá a v súčasnosti sa so šikanovaním možno stretnúť pomaly na každom kroku. A v škole zvlášť. Takéto agresívne správanie je, žiaľ, uložené v mysliach ľudí ako niečo, čo prežíva, i keď to nie je v každom čase predmetom horúcich diskusií. A aj keď sa to asi ťažko prijíma, aj v takej „liberálnej“ krajine, ako Česko o sebe rado tvrdí, sa takéto veci môžu diať a dejú sa aj v 21. storočí...
Po Naeminom priznaní Znamenáčkovci okamžite navštívia riaditeľa školy a žiadajú o nápravu ako aj o vyvodenie dôsledkov pre vinníkov. Vinníci sú pomenovaní a potrestaní. Následne začnú Znamenáčkovcov prenasledovať rôzne podivné, nepríjemné a strach vzbudzujúce príhody a zanedlho pochopia, odkiaľ vietor fúka... Keďže však nie sú ochotní ustúpiť, dochádza k zásadnému rozhodnutiu – odchodu za oceán.
Fakt, že dej autor zasadil do identického prostredia ako dej predchádzajúcej Partitury pro srdce nemožno uprieť, z môjho pohľadu však ani vytknúť. Autori často čerpajú námety z dôverne známeho prostredia alebo do tvorby premietajú časti svojho života. Ako som sa o autorovi dozvedela, viac ako jedno desaťročie žije v Kanade. V minulosti som tiež krátkodobo žila v zahraničí a spomínam si na návrat domov, kedy som sa už po štyroch-piatich mesiacoch v cudzine cítila ako cudzinec aj v rodnej krajine. Je teda možné, že aj pán Hanka by rád ponechal príbeh v Česku, ale meniace sa reálie ho nútia premostiť dej až za oceán. V Partiture pro srdce aj v Hedvábnom řetězi oceňujem pravdivé vykreslenie pocitov vysťahovalcov, pretože len málokto z diaľok posiela domov správy také, aké v skutočnosti sú. A myslím, že v oboch knihách možno medzi riadkami, ale aj v riadkoch samotných cítiť to, čo by prišelec v Severnej Amerike nazval „homesick“. To je ale vždy aj otázkou povahy jednotlivca; človek, ktorý je tvrdý, chladný a je mu jedno, čo je za ním a kam patrí, ak je navyše natoľko mladý, že si ešte doma nevytvoril hlboké korene, môže byť spokojný. Ale ten, kto má rád hudbu, knižky, divadlo, koncerty, sochy, žúry, možnosť posedieť a srdečne sa zasmiať takej tej srande, ktorej môže rozumieť len človek domáci, kto chce robiť prácu, ktorá ho baví a ktorú robiť vie, ten spokojný nie je. Od určitého okamihu už ale nie je cesty späť a ostáva dívať sa domov cez oceán, ako rodičia starnú a priatelia pomaly zabúdajú...
„To se těžko vysvětluje. Strejda Johnny nám jednou řekl. Když máš peníze, tak tady můžeš dělat všechno. Jenom jedno ne. Nemůžeš tady současně koukat na mrakodrapy a přitom chtít poslouchat Vltavu. To nedokážeš. Když tu skladbu tak dobře znáš. Ta vesnická svatba nebo lesní víly a pak když po Svatojánských proudech přijde část, kdy Vltava po dlouhé cestě vtéká do Prahy. Víš, nástup hudebního motivu.“ (str. 228)
V Kanade sa potýkajú s úplne novým prostredím, prekonávajú rôzne prekážky, niečo získavajú, iné strácajú. A ja im od dočítania tejto knižky stále držím palce, aby sa tejto sympatickej trojici, krásnej rodine, dobre vodilo, nech sú kdekoľvek. Čítať viac

---