Novely známeho slovenského novinára, ktoré sú výberom z autorovej
dlhoročnej tvorby. Kafkovsky pohľad na svet je jednou z pozitívnych čŕt knižky.
Recenzie:
Úprimné svedectvá
Knižka obsahuje tri novely: Zrod cely, Neviditeľný a Zločin Márie Pichlovej. Tento úvodný výpočet považujem za veľmi dôležitý pre orientáciu čitateľa, nakoľko vďaka nedostatočnému grafickému odlíšeniu v obsahu i texte vzniká dojem, že sa v publikácii nachádza osem navzájom nesúvisiacich próz.
Autor, ktorý počas svojho života (pozri životopis na zadnej strane obálky) na vlastnej koži spoznal praktiky totalitnej moci, načrtáva pred nami obraz nenápadnej cesty k neslobode. Hlavný hrdina Ján býva v solídnom dome uprostred mesta. Jedného dňa mestská rada pridelí jeho obydlie Ústavu nápravných opatrení a Ján sa postupne dostáva do súkolia zmien, ktoré začínajú láskavými odporúčaniami a končia príkazmi. Neskôr je obvinený zo sprisahania proti vrchnosti. Cez peripetie s dozorcami a skúsenosťou s cenzúrou textov Tolstého, Balzaca a iných klasikov sa napokon podivuhodným spôsobom dostáva von, aby si uvedomil, že zabudol, ako sa správa slobodný človek.
Príbeh môžeme chápať ako alegóriu Československa (solídny dom uprostred mesta - t.j. Európy). Autor trefne upozorňuje na skutočnosť, že tí, čo neodporovali pri nástupe nového režimu nemajú právo na vavríny, "pretože všednosť dnešných šarvátok prehlušuje veľkosť udalostí, ktoré sa už skončili" (s. 42). Rušivo pôsobí len záverečná vysvetľujúca pasáž, ktorá ma pripravila o radosť z bezprostredného odhaľovania. Režimom bitý autor mal zrejme zamlčiavania už plné zuby...
V druhom, najrozsiahlejšom texte knižky Neviditeľný cítiť aj bez autorovho záverečného upozornenia, že pred a pri tvorbe tohto dielka Wellsov rovnomenný román nečítal, závan inej inšpirácie. Príbeh je variáciou na dávnu tému človeka, ktorý odrazu môže všetko, no nedokáže to využiť. Hlavný hrdina Kornel zdedí po otcovi plášť neviditeľnosti. Najprv sa snaží zbohatnúť, užívať si, potom pomáhať druhým. Je však neúspešný, lebo vždy myslí len na seba. Napriek niekoľkým vydareným sekvenciám pôsobí príbeh rozvláčne. Autor navyše okamžite po príbehovej pasáži pridáva morálne poučenie, takže celok nevnímame ako novelu, ale skôr ako súbor exempiel, spojených do prapodivnej modernej legendy.
Tretia próza je dejovo najkompaktnejšia. Alner v nej vykresľuje situáciu náhlej epidémie, v ktorej najväčšiu hrôzu nepredstavuje vonkajšie nebezpečie, ale nevypočítateľná rovnica ľudskej psychiky. Dôsledky epidémie ilustruje na rodine bohatých Pichlovcov. Hoci postavy pôsobia miestami príliš modelovo, zovretosť a dramatický spád spolu s témou príjemne evokujú Čapkovu Bielu nemoc.
Dva pokusy o antiutópiu a jeden o psychologickú sondu prostredníctvom prvku fantastického ozvláštnenia (plášť neviditeľnosti) ponúkajú čitateľovi množstvo zaujímavých úvah a myšlienok. Autor na pomerne malej ploche vysvetľuje zložitý mechanizmus totalitnej moci. Z umeleckého hľadiska texty vysoko hodnotiť nemožno, lebo vysvetľujúca zložka tu jednoznačne prevláda nad estetickou. V každom prípade však podávajú cenné svedectvo o dobe, ktorá je už - dúfajme - definitívne za nami.
Miloš Ferko, Knižná revue 18/2001
