Vlastný hororskop

Ivan Kadlečík sa narodil sa 8. apríla 1938 v Modre. Zomrel v Pukanci 15. júla 2014, kde je aj pochovaný. Po štúdiu slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1956-61) pracoval ako novinár, podieľal sa a vzniku košického časopisu Krok (1966-67). 1968-70 bol šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie, od 1990 je zamestnaný na Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave.

Kadlečík pôsobil najprv ako literárny kritik. Jeho záujem sa v syntetizujúcich a kontextovo poňatých štúdiách sústredil na slovenskú beletriu a literárnu kritiku. Na vydanie ju pripravil pod titulom Z rečí v nížinách, z politických dôvodov však kniha vyšla až v roku 1993. Od začiatku sedemdesiatych rokov, keď mu pre jeho spoločenské postoje bolo znemožnené verejne publikovať, sa v samizdatových súboroch vydaných v Prahe vo Vaculíkovej edícii Petlice – Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974, knižne 1990) – venuje okrem osobností slovenského národného obrodenia aj českým prozaikom neoficiálneho komunikačného okruhu L. Vaculíkovi, B. Hrabalovi, O. Filipovi a inej svetovej beletrii (F. Kafka, F, Dürrenmatt). Už v kritických žánroch je viditeľné jeho smerovanie k výrazne osobitému, básnickému jazyku bohatému na metafory, významové hračky a neologizmy. Túto tendenciu intenzívne rozvíja v neskorších esejistických knihách. Často organizovaných podľa znamení zvieratníka (Dvanásť, 1989; Vlastný hororskop, 1991; Lunenie, 1993). Reflektuje v nich normalizačnú skutočnosť konca 80-tych rokov, ale tiež dobu prelomu a prvé roky po novembri 1989.
Dobovú slovenskú realitu trpko komentuje aj v Rapsódiách a miniatúrach (samizdat, 1. zv. 1981, 2. zv. 1987; knižne Kolín nad Rýnom 1988, Brno 1992), ktorých titul vystihuje i tvarovú charakteristiku. K žánru listu sa obracia v Epištolách (1992). Vzájomná korešpondencia s L. Vaculíkom a O. Filipom vyšla pod názvom Poco rubato (1994). Esejistickú tvorbu lyricky hravého, satirického, filozofického a literárnohistorického zamerania sústreďujú súbory Hlavolamy (1995) a Vlani ako dnes (1997). Taroky (1997) s podtitulom Historický románik obsahujú historizujúci prozaický text. Básnickým vyznaním je zbierka Srdce sa volá ň (1994). Zjednocujúce jazykové gesto dotvára obraz výraznej osobnosti nepodliehajúcej módam ani mocenským tlakom, sarkasticky komentujúcej svoju rolu vo vzťahu k veľkým dejinám a citlivej k individuálnemu ľudskému osudu. Ostatnou knihou Ivana Kadlečíka je lyrický prozaický text s názvom Lístoky (1999).

Slovenský spisovateľ je jedno z najstarších slovenských vydavateľstiev. Za viac ako 70 rokov svojej existencie vydalo vyše 5 600 kníh v celkovom náklade 47 miliónov výtlačkov. Orientuje sa na vydávanie beletrie, a to pôvodnej slovenskej i preloženej. Jeho najznámejšou edíciou je Zelená knižnica. Jeho najpredávanejšími domácimi autormi sú Jana Pronská, Lucia Sasková, Katarína Gillerová a Kristína Brestenská, zo zahraničných autorov sú to Agatha Christie, Daniel Silva, Mary Baloghová, Sarah E. Ladd a ďalší.

Ako vzniklo vaše vydavateľstvo?
Založili ho slovenskí intelektuáli v roku 1951 v Bratislave a hneď od začiatku vydávalo nielen knižné diela, ale aj časopisy. Okrem literárnych skvostov tu vyšiel aj Karol May či prvá „bondovka“ Iana Fleminga a vychádzal tu aj populárny časopis Expres a Revue svetovej literatúry, v ponovembrovom období zase „bájna Angelika“ či Vtáky v tŕní, Literárny týždenník a Kultúrny život. K 1. 1. 1993 sa vydavateľstvo transformovalo na akciovú spoločnosť a tento dátum pokladá legislatíva za dátum vzniku vydavateľstva. Takže narodeniny môžeme oslavovať dvakrát, raz dokonca spolu so samostatným Slovenskom.

Podľa čoho si vyberáte tituly, ktoré vydáte?
Snažíme sa vybrať z ponuky rukopisov to najlepšie a najmä to, čo má šancu zaujať súčasného čitateľa. Nekúpené a nečítané knihy patria k tým najsmutnejším veciam na svete. Veľa autorov sa rokmi zžilo s naším vydavateľstvom a tým sme vydali a vydávame všetko, čo napíšu, pokiaľ to zodpovedá ich a našej úrovni. Jazyk a štylistika sa u nás stále nosia a naše texty patria stále k tým najlepšie apretovaným.

Na ktorú knihu ste najviac hrdí?
Na tú, ktorá práve vychádza.