Prečítala som dve knihy od Barbory Nesvadbovej a od ďalšej som veľa neočakávala. Musím sa priznať, že knihy s typicky ženskými témami a postojmi, považujem za nezaujímavé. Rozprávkar bol však skvelým oddychovým čítaním, analytickou cestou do hlbín ženskej duše a všetkých trápení, ktoré mali niečo spoločného s mužmi. Nie je to však len o láske, vášni ale i životných stratách. Hlavná hrdinka je dospelou ženou, a zmieta sa nielen v milostných pádoch a útrapách, ale i tých životných, ktoré ešte dlho po prečítaní zanechali vo mne nezodpovedané otázky týkajúce sa zmyslu života, vlastnej konečnosti. S týmito témami je Karla v diele často konfrontovaná, takže nejde len o milostné problémy. A práve v tomto je tento román iný. V niekoľkých kapitolách som sa však chvíľami strácala, lebo som netušila, za ktorú hrdinku práve autorka dvíha meč či Karlu alebo Danu. Celá kniha je písaná v prvej osobe a nie vždy je zreteľné, ktorá z Márových žien je práve na „pretrase“. Prelínajú sa tu príbehy, myšlienky, žiarlivosť oboch žien, ktoré sú miestami dokonale podobné. Pripadalo mi to mierne schyzofrenické, čo však podčiarkovalo neobyčajnosť a zaujímavosť. Rozprávkar je príbeh obyčajných ľudí, obyčajných mužov a obyčajných žien, ktorí žijú svoje obyčajné životy, túžby, priania a vzťahy...Obyčajný príbeh, ktorý sa odohráva všade okolo nás, dnes a denne. Musím konštatovať však, že neobyčajne napísaný a spracovaný, jednoduchý príbeh, ktorý núti zamyslieť sa nad zložitými otázkami života.

Pre mňa nič moc...možno sa to malo skôr volať NAIVKY... Ten chlap nebol podľa všetkého až taký úžasný, ale žiadna z jeho žien nechcela pátrať po všetkých jeho polopravdách, boli ochotné s ním žiť a súložiť, platiť jeho dlhy, súťažiť s milenkami... no neviem. Pre mňa to nebol ani oddych, nejaký vtip som tam nepostrehla, akurát som bola naštvaná na to, že my ženy sme niekedy fakt sliepky... Našťastie som túto knihu kúpila vo výpredaji.